Výtvarník Viktor Šefčík: „Najlepšia droga je teraz už pre mňa Boh“

Presťahoval sa do Maďarska, na bohémske časy už len spomína a tvrdí, že ho zachránil Boh. Servítku pred ústa si nikdy nedával a ostalo mu to dodnes. Nevidí význam v štátom dotovaných galériách, nemieni sa nikomu líškať kvôli výstavám. Viktor Šefčík aktuálne maľuje pozitívne farebné, priam až lyrické obrazy a vraví, že taká je už aj jeho duša.

Vy ste mi pred časom povedali, že neviete maľovať vtedy, keď ste nešťastný a tvoríte len vtedy, keď ste spokojný a vyrovnaný. Teraz maľujete, takže je to fajn obdobie?

Áno. Občas sa vyskytnú aj horšie dni, ale väčšinou som teraz šťastný.

Z čoho to pramení?

Z toho, že sa snažím počúvať Boha a riadiť sa podľa desiatich Božích prikázaní.

Vy však nevyznávate tradičnú cirkev.

Nie. Teraz žijem siedmy rok striedavo v Košiciach a Maďarsku. A tam chodím do Hit Gyülekezete, čo je štvrtá najväčšia cirkev v Maďarsku.

Aktuálne máte od 13. marca výstavu vo Fashion Point Cafe v Košiciach, a nie prvú. Vy ste však pred časom oslovili všetky kultúrne inštitúcie – galérie v okolí so zámerom prezentovať svoju tvorbu, no nik nereagoval…

Väčšina sa naozaj neozvala. Keď dnes spravíte sochu, hore musí byť ženská a dole s penisom. Také ja nerobím. Takže ma diplomaticky odmietajú. To isté, čo robí ministerka kultúry, robia aj šéfovia galérií, len si to nepriznajú.

Vy ste vždy boli rebel, provokatér, bohém. Teraz už pôsobíte výrazne umiernenejšie.

Ani nie, ale skôr ma to už nebaví. Nezaujíma. Nemá to pre mňa zmysel.

Pred siedmimi rokmi ste sa presťahovali do Maďarska. Vyhovuje vám izolácia – najmä ako výtvarníka? Síce ste sa už dlhšie vyskytoval mimo hlavnej výtvarnej scény, ale takto ste úplne vytesnený z miestneho kultúrneho diania.

Pozrite, ja… neboli to národnostné dôvody, pre ktoré som sa presťahoval. Ja som mal od strednej školy približne 30 ateliérov – stále som sa sťahoval. Vtedy ma to bavilo, spoznával som nových ľudí. Ale odrazu sa mi už nechcelo. Lenže v Košiciach som pozeral domčeky a stáli minimálne 200-tisíc eur. A kamoš mi poradil, že keďže viem maďarsky, tak nech idem tam. Začal som hľadať a v podstate som kúpil za 25-tisíc, takže nebol o čom. Počkal som, kým dcéra nemala 18 rokov, súhlasila a odsťahovali sme sa do Füzérradvány.

Máte medzi košickými výtvarníkmi priateľov, vídate s a s niekým pravidelnejšie?

Mám, ale už menej.

No keďže už neorganizujete bujaré večierky ako kedysi…

To neboli kamaráti, ale pijavice. Stretávam sa s kamarátmi teraz napríklad pri výstavách u Mary (Mary Gildein z Fashion Point Cafe – organizátorka výstav – pozn. red.). Mne vyhovuje vystavovať u nej, podľa mňa sú totiž štátne galérie všetko darmožráči, ktorí ku vám ani neprídu do ateliéru pozrieť veci. Vy sa im musíte líškať a pchať a ja na to nemám chuť ani žalúdok.

Pokračovanie článku na strane 2.