Výtvarník Viktor Šefčík: „Najlepšia droga je teraz už pre mňa Boh“

Kedy u vás bol takto niekto naposledy?

Z ľudí, ktorí sú za to platení, teda napríklad z Východoslovenskej galérie, boli u mňa za 35 rokov, čo sme ju vlastne po revolúcii prerobili a boli pri vzniku novej, raz. Raz.

Pôsobil som istý čas v roku 1992 v New Yorku v Metropolitnom múzeu a videl som celý systém fungovania – bolo to super a vravel som si, že to môže aj u nás takto fungovať. Ale po návrate som v našej galérii vravel, že je to vlastne regionálna postprimitívna organizácia a mala by si brať príklad zo svetových, a oni sa urazili. A aby to nestačilo, potom prešla galéria pod VUC-ku. Pritom si pamätám, že v 89. bola prvou požiadavkou odluka komunistickej strany, druhou odluka cirkvi od štátu a tretia bola odluka múzeí a galérií od štátu. A to sa dodnes neudialo. Je to celé politické, neodborné…

Nie je to aj o horších vzťahoch, že vás nevystavujú? Možno keby ste boli menej priamy a viac taktný a kamarátsky…

Pozrite, mal som tam aj kamarátov. Myslím v galérii. Ale systém je celý zlý. Vezmite si, že napríklad v galérii platia upratovačke. Ja tam ako umelec vystavujem, no nedostanem za to ani korunu. V Česku to už desaťročia funguje tak, že od štátnej galérie dostane výtvarník za výstavu odmenu. A ja dostanem čo? Nič.

U nás je problém aj v tom, že sa umelecké diela nemôžu odpisovať z daní, čo je veľká tragédia. Štát teda drží umelcov pod kontrolou, keďže vlastne väčšina z nich žije zo štátnych peňazí. Náš systém si môže brať príklad z Anglicka – tam to funguje už niekoľko sto rokov.

Niekde si môžete dokonca zaplatiť, ak chcete mať výstavu.

Presne tak. Počas EHMK som nemal robotu, šiel som za kamarátom Beskidom (Vladimír Beskid – umelecký šéf EHMK – pozn. red.) či pre mňa niečo nemá. A povedal, že jedine nočného vrátnika. Je to trápne. Aj preto som sa rozhodol opustiť toto územie a robím si svoje. Lebo človeka to rozčuľuje a potom sa buď pridá, lebo inak neprežije. Ja som si vybral druhú cestu. Kľud od všetkého, nádherné prostredie, dom s veľkou záhradou. Môžem si robiť čo chcem a vyžijem z 20 eur na týždeň.

A čo predaj obrazov?

Darí sa, predávam po celom svete. Dosť ľudí ma pozná a funguje to cez odporúčania. Nie som na nikom závislý. Kopec ľudí sa diví, že 30 rokov nie som súčasťou oficiálnej scény, ale stále žijem, tvorím a predávam obrazy. Teraz tu napríklad bola pani zo Šarišskej galérie a bola nadšená. Kúpia pár vecí do zbierky. A vraj čo sa neozývam, keď mám takéto obrazy. A ja že čo sa mám ja ozývať. Celý ten systém je zlý.

Čo sa týka tvorby, aktuálne u vás dominujú kvety. Je to nejaký dlhodobejší cyklus?

Ja ich robím vlastne od začiatku, len predtým boli skôr realistické a teraz idem trošku do abstrakcie. Sám si fotím detaily, ktoré ma zaujmú a tie sú mi predlohou.

Čo Košice a strechy, ktorými ste známy? Pokračujete aj v tejto inšpirácii?

Keď som sa odrezal od oficiálneho prúdu, robil som strechy zhora. Ľuďom sa to páči, mne tiež. Mám témy, ktoré maľujem 20-30 rokov. A teraz do nich občas pridám apokalyptické výjavy, ako to bude vyzerať, keď budú padať ľadovce ako skriňa a tretina zemegule zahynie. (Smiech.) Ľudia sa tomu smejú, ale keď sa to stane, spomenú si, že Viktorko to predpovedal.

Pokračovanie na strane 3.