Vladimír Urban: „Folklór je veľmi krehké a veľmi zraniteľné umenie“

„Jeho“ folklórny súbor Železiar oslávil 60 rokov a on sa rozhodol odovzdať pomyselné žezlo nasledovníkom. Napriek tomu neprejde deň, aby nežil folklórom, neučil tancovať deti či seniorov. Nikdy nechcel za každú cenu bojovať a byť vždy najlepší, ako introvert je skôr pozorovateľom, a možno preto dosiahol na poli ľudového tanca také úspechy. S Vladimírom Urbanom sme sa porozprávali napríklad aj o tom, či je nevyhnutné venovať sa folklóru už od detstva, aké sú vzťahy medzi folkloristami, ako sa svet folklóru počas desaťročí zmenil a čo folklór v súčasnosti najviac potrebuje. A popri tom poodhalil aj čosi zo svojho súkromia…

Ste vyštudovaný stavebný inžinier, geológ, absolvent vysokej školy Dopravy a spojov, hrali ste v dixielande… Tanec ani folklór tam nikde nefigurovali. Čo bolo prvotným impulzom, že ste si povedali: Idem tancovať do Stavbára a venovať sa folklóru. Lebo to si človek iba tak nepovie.

Ako stredoškolák som sa stretol s tancom dvakrát. Raz som zavítal na kurz spoločenských tancov  a metodička ma hneď vybrala, že pôjdem tancovať venček, čo som bral ako veľké nebezpečenstvo. Už som tam viackrát neprišiel. (Smiech.) Ušiel som. A potom prišiel do školy choreograf súboru Čačina a začal nás chlapcov cvičiť čapáše, že ide zakladať ľudový súbor. Ale Jožko si ľúbil vypiť a dievčatá sa nenašli, tak sa súbor nezaložil. (Smiech.) Potom som sa s tancom nepotýkal, až po vojenčine. Z dlhej chvíle som išiel na konkurz do súboru Stavbár v Žiline, lebo som bol sám v cudzom meste, nemal som tam priateľov, odpracoval som si svoje a po práci som nemal čo robiť. Takže asi zo zvedavosti… Ale tanec ma tak zaujal, že som pri ňom už ostal.

Myslíte si, že človek na to musí mať talent? Vy ste sa folklóru a tancu začali venovať v dospelom veku, ale predpokladám, že je lepšie, keď sa podchytí dieťa už od malička a vycibrí sa rokmi do dokonalosti.

Je to podobný princíp ako u hokejistov. Všetci tí úspešní, čo teraz hrajú v NHL, začínali v detstve. A len najvytrvalejší uspeli. To isté je s tancom. A historická skúsenosť umelcov je, že talent, to je len desať percent, zvyšok si treba odmakať. Plus… v dnešnej dobe je v každej profesii potrebná tvorivosť. A niečo také ako vytváranie choreografií na javisko potrebuje veľmi veľa tvorivosti, ktorej sa človek musí naučiť a pravdivé je to, že človek je tým tvorivejší, čím viac toho vie.

Prečo vás folklór tak chytil? Čo pre vás znamená?

Keď som bol mladý, veľmi mi učarovalo to, čo vzniká vtedy, keď ľudia spoločne tvoria. Napríklad vystúpiť na javisko znamenalo, že sa všetci naladili rovnakým spôsobom a pre mňa bolo najbolestivejšie, že keď skončil program, vyzliekli sme sa z krojov a porozchádzali sa. Stratila sa atmosféra, ktorá vznikla. Tiež keď si predstavíte, že do karičky do kolesa sa postaví určitý počet ľudí – oni sa musia všetci rovnako správať. Nemôže jeden ísť doprava, druhý doľava. Jeden vyskočiť, druhý nevyskočiť. Všetci sa musia podriadiť niečomu spoločnému, a tu vzniká energia, ktorá je veľmi osobitá, nedá sa popísať, chytiť do ruky ale ona tam je a ľudí vyslovene drží spolu.  

Čiže ste vyslovene že tímový hráč?

Možno som taký, ale najmä som vždy bol viac veľkým introvertom a zároveň pozorovateľom života. A toto sa mi zúročilo v tom, že som spoznal veľa vecí, keďže som sa vždy díval viac než iní. A pochopiteľne v súbore, v umeleckom telese, v ktorom ide človek na javisko, je treba, aby boli všetci tímoví hráči. Môže byť sem-tam aj solitér, ktorý ten tím môže narúšať, ale musí to byť extra jedinec, ktorého všetci uznávajú a využije sa jeho potenciál.

Aké to bolo, keď ste zo Stavbára prešli do Železiaru, kde ste sa hneď stali umeleckým vedúcim a choreografom? Aké to bolo prísť do kolektívu, ktorý už fungoval ako človek odinakiaľ? Akceptovali vás hneď? Ako vychádzate s ľuďmi, keď ich chcete dostať na svoju stranu a aký ste typ vodcu?

Predtým, než som prišiel do Železiaru, som už bol desať rokov umeleckým vedúcim a choreografom umeleckého telesa, ktoré v tom čase bolo úspešné. Železiar však bol úplne iného razenia. Mal svoje návyky, svoju hierarchiu hodnôt, členovia boli naučení na istý štýl práce. Pre mňa to bolo veľmi zložité a ťažké, v tom zmysle, že napríklad ak mali od pol 7 do 10 nácvik, znamenalo to, že na pol siedmu sa len pomaly schádzali, o trištvrte cvičili a o deviatej už končili. A ja som trval na presnosti. Nie všetkým to vyhovovalo…

Podobne to bolo s hudbou. Prvé mesiace sme mali konflikty. Zaužívané to totiž mali tak, že v ľudovej hudbe je primáš, ktorý jediný stojí a ostatní sedia, a on má mikrofón. Druhé husle mikrofón nemali, tak som chcel, aby stáli obidvaja. To však neexistovalo, to bola urážka primáša. Tak sme mali ťažký konflikt a vravel som, nech teda druhý huslista ostane doma, veď načo bude chodiť, keď nebude mať mikrofón a bude počuť len primáša…

Tiež bolo tradíciou, že keď je niekto sólista, musí vždy tancovať sólo. Ja zase nie som takého razenia, už aj predtým som vyberal do choreografií ľudí podľa toho, ako vyzerajú, akej sú mentality, ako sa správajú. Keď som robil choreografiu Nechcem ja maľučkej ženy, tak za sólistku mohla byť len jedna maličká a jedna veľká, lebo inej ženy tam nebolo, nech by bola aká super sólistka. Ak bola strednej postavy, raz sa tam nehodila. Alebo chlapec, ktorý mal silné nohy, tak i keď nebol sólista, pri odzemkoch a hajdukoch vedel zažiariť, lebo mal dispozície.

Navyše v Železiari sa v tom čase prísne a presne robilo to, čo predpísal autor. Improvizácia nepripadala do úvahy.  

Pokračovanie na ďalšej strane.