Vladimír Urban: „Folklór je veľmi krehké a veľmi zraniteľné umenie“

Vy ste vo svete folklóru kapacita – necítite možno trošku, že je to pod vašu úroveň učiť tancovať seniorov alebo deti… keď by ste mali tomu najkvalitnejšiemu, nejakým vašim ohnivkám, odovzdávať ten svoj um?

Už som spomínal, že pre mňa nikdy nebolo ambíciou byť za každú cenu najlepší. A mňa ľudsky napĺňa, keď vidím, že pani, ktorá sa nevie pravou nohou pohnúť do hudby, to odrazu vďaka mne urobí dobre. Stálo to za to. A ambícia za každú cenu byť najúspešnejší a najlepší je… Kdesi v sebe máme egoizmus, ale ľudská spoločnosť si vždy vysoko považovala najmä to, keď niekto robil niečo aj pre ostatných.

Ja som záhradkár a vždy som okolo cesty pokosil nielen pred mojou záhradkou číslo 11, ale ručnou kosou som od 8 po 15 vždy pokosil celú cestu, aby bola pekná.

Na čo ste za celé obdobie svojho pôsobenia najviac hrdý? Je to možno konkrétna choreografia? Emócia z konkrétneho vystúpenia? Že tu dcéra pracuje s vami?

Nemám nič také. Poviem to takto, keď boli prehrávky súborov raz za tri roky a ktorýsi súbor pred tretím rokom celé mesiace všetko maximálne trénoval, ja som tvrdil, že vtedy budeme na tom kráľovsky dobre, keď budeme robiť svoju každodennú prácu a len si odskočíme na prehrávky a  ukáže sa, že sme na nejakej úrovni.

Za celý život je veľmi veľa toho, čo bolo zlomové. O čo som sa usiloval sa mi podarilo. A prinieslo mi to uspokojenie. Napríklad som robil program z Abova s veľmi emotívnou svadbou, kde slzili diváci i tanečnice. Tiež program rusínskeho, rómskeho, kysuckého folklóru… Všetko bolo vždy hodnotené, že sa to mimoriadne vydarilo. Aj tanečné zábavky a hry, keď sme išli mimo kroja.

REKLAMA

Veľa je toho, čo by so mohol spomínať. Vždy som bol taký, že keď niečo robím, tak idem za tým. A pre choreografickú existenciu som nepovažoval za dobré obzerať sa dozadu, lebo človek potrebuje vždy vytvoriť niečo nové. A v tejto tvorbe platí, že dva krát dva sa nemusí rovnať štyrom.

Bola niekedy chvíľka, že ste sa na premiére dojali tak, že ste zaslzili? Keď už slzia tanečníčky, diváci, aj Janko Ďurovčík…

Za mlada nie. Prežíval som to však ako môj bytostne celkom iný stav. Vždy som vravel, že vtedy nie som celkom funkčný. Aj keď som sa navonok neprejavoval, vnútorne som bol zviazaný a upnutý, na premiére som už nereagoval na nič. A teraz, keď vidím deti a mojich tanečníkov, aj slzička mi veru vypadne.

Čo by potreboval folklór v dnešnej dobe? Čo by mu pomohlo? Otvorenejších divákov? Viac peňazí? Šikovných choreografov?

Záleží od toho, z akého uhla sa na to budeme pozerať. Lebo… lebo.

Folklór robí obrovské množstvo mimoriadne obetavých ľudí, ktoré ho proste majú radi a preto ho budú robiť. Na druhej strane keď vy nájdete po svojej babke fotku s krojom, budete sa vedieť doňho obliecť? Asi nie. Popletiete to, dáte k sebe niečo, čo tam nepatrí. Dnes už treba byť erudovaným človekom, ak chcete s folklórom robiť na nejakej väčšej úrovni. Jednoducho to priniesla doba.

Keď sa chcete naučiť tanec, musíte študovať staré filmy. Keď máte tie najstaršie bez ozvučenia a vidíte, že muzikanti hrajú, tanečníci tancujú, no nemá to zvuk, ako zistiť či tancujú na prvú dobu? Musíte sa vyznať v tom, ako muzikanti ťahajú slákom, alebo ako sa hýbu diváci. Ale na to treba mať väčšie poznanie, obyčajný človek nemá šancu.

Aj mnohé témy sú dnes už akoby nepochopiteľné. Svadba? Dnes žijú spolu ľudia 8 rokov, majú 3 deti a potom robia svadbu. Čiže stáročia formované zvyklosti už neplnia svoju funkciu alebo sú zbytočné, ako odpytovanie od rodičov. Keď už žijete s partnerom pár rokov, tak načo? Podobne sa stráca symboliky mladej devy v parte a vydatej ženy v čepci. Už som stretol mladú nevestu, ktorá sa dala na svadbe začepiť do party…

Folklór je dnes celkom inde, ale zase je tu obrovský kultúrny potenciál. Najviac sa ním zaoberajú amatérsky umelci, čo sa nedá podchytiť ani nadirigovať. Niečo iné je, že veľmi potrebuje pomoc. Je to veľmi krehké a veľmi zraniteľné umenie.

Foto: archív V. Urbaba