Vladimír Urban: „Folklór je veľmi krehké a veľmi zraniteľné umenie“

Vy ste mali rád a máte rád skôr tradície alebo novátorské prvky vo folklóre?

Už v mladosti som si uvedomil, že to, čo nosíme na javisko, je vlastne scénická tvorba. Je to výtvor pre javisko. Keď tam prinesiem choreografiu krucena z Raslavíc, tak by mal divák vidieť krucenu z Raslavíc. Nemám tam čo vymýšľať neviem aké prekrúcanie. A zase keď má choreografia nejakú príležitosť, môžem krucenu dať ako základ a rozohrávať vedľajšie línie.

Vy ste celý život v obklopení krásnych tanečníc. Manželku ste si našli medzi nimi?

Ja som v manželstve, ktoré nie je každodenné, lebo spolu žijeme už 54 rokov. (Smiech.) Manželka tiež tancovala, kým sa vydala.

A aké to je byť v obklopení mladých ľudí? Hovorí sa, že v vtedy sa človek udržiava mladý, je to tak?

Niečo z toho je asi pravda, ale zase na druhej strane, pozrite sa, ja som sa narodil pekne dávno. Žijem už 78. rok a pre túto mladú generáciu som generačne úplne kdesi inde. To znamená, že oni na jednej strane rešpektujú to, že som už starší, že som skúsený choreograf, počúvajú, čo hovorím, kývu hlavou, ale nie vždy všetko hneď aj tak robia. (Smiech.)

REKLAMA

Ste prísny?

V niektorých veciach áno. Určite som vysoko tolerantný, ale zase aby kolektív fungoval, tak si nemôže každý robiť, čo chce. Keď príde autobus o 15:30 a o 15:45 odchádzame, tak pred 15:30 musia mať všetci kroje pripravené na nakladanie. Inak nám niekde čas bude chýbať. A ak by sme chceli byť dobrý súbor, nedá sa fungovať tak, že to vždy nejako dopadne, nejako to urobíme. Niektoré veci jednoducho musia byť samozrejmosťou, inak som dosť škaredý a viem sa nepekne rozprávať s tými, ktorí to bagatelizujú a vyhovárajú sa.

Ale na druhej strane je mi zbytočné rozčuľovať sa pri amatérskom kolektíve, kde všetci títo ľudia, ktorí tu sú, svoju obetavosť dávajú tomuto súboru i tejto záľube.

Vyjadrili ste sa, že oslavy 60-ky súboru sú prelomové, že teraz už odovzdáte zodpovednosť iným, lebo to už nechcete mať sám na pleciach. Komu?

Sú to ľudia, ktorí vyrástli  v Železiari, ktorí v tejto umeleckej škole majú nejaké skúsenosti, pedagogické i choreografické, takže by mali pokračovať. Konkrétne Alenka Krucená a Lukáš Borovský. Obaja odchovanci tohto prostredia, ktorí majú svoje záujmy smerom k choreografickej tvorbe, aj rozhľad a skúsenosti, takže verím, že to bude fungovať.

Aký je to pre vás pocit? Predsa len je ťažké odhodlať sa k tomu kroku, keď s folklórom celý život žijete. Že akoby musíte niečo z toho…

Odrezať? (Smiech.) No áno. Už keď som sa blížil k dôchodcovskému veku, mal som víziu, že budem chodiť na huby, na ryby, na záhradke pracovať a čítať knižky, ale keď sa to už blížilo, uvedomil som si, že na huby je dobré ísť aspoň dvaja, alebo chytať ryby s niekým… A ja nemám žiadnych kamarátov rybárov a hubárov, lebo som desiatky rokov nikam nechodil. Tak som si uvedomil, že to až tak nebude hneď že dôchodok a iný nový život.

Na druhej strane, minulý týždeň som učil dôchodkyne a deti. Aj s jednými aj s druhými viem nájsť spoločnú reč. Tak si uvedomujem, že dokedy môžem, mal by som pri tom tanci vydržať. Pokiaľ mi to zdravie dovolí, ešte sa budem pohybovať tam, kde budú moje poznatky vítané.

S kým sa vám robí lepšie? So seniormi, dospelými alebo deťmi?

Detský svet je úžasný, ale pre mňa je ťažko stráviteľné, že napríklad dnes už mládež nevie urobiť poriadne kotrmelec. Dnešné deti sa nehýbu, žijú na mobiloch. Celkovo je svet veľmi zmenený, čo je mi prirodzené, prežíval som ten vývoj aj sa ma dotýkal, ale je to všetko iné a nie vždy je človek hneď pripravený na to prijať to, keď to roky nejako fungovalo.

A seniori – to je tiež veľmi pestré. Jedna pani sa prišla učiť karičku tak, že si sadla a že sa bude len pozerať. Druhá nevedela vyštartovať pravou nohou. Ďalšia nechcela pobehnúť.

Pokračovanie na ďalšej strane.