Riaditeľ Východoslovenského múzea Dominik Béreš: „Múzeum nemá byť cintorínom artefaktov“

Z čoho ešte zvyknú byť návštevníci prekvapení?

Často netušia, že múzeum môže byť aj interaktívne. Z detstva si pamätajú, ako povinne prišli do múzea so školou na exkurziu, navnímali 400-ročné exponáty, ktoré boli kdesi vo vitrínach nezážitkovo vystavené a odišli. Zrazu sú očarení. Na mnohých miestach sa vedia niečoho dotknúť, môžu niečo spustiť a stávajú sa tak súčasťou neočakávaných príbehov.

A potom je tu druhá skupina ľudí, ktorá prichádza s veľkými očakávaniami a bohatými skúsenosťami z iných inštitúcií. Týchto návštevníkov rozhodne nezaujme štandardný štýl vystavovania. Nevyhnutná je multimediálna podpora výstav a programy múzejnej pedagogiky. Realizujeme tiež workshopy, Múzejkine soboty (rodinné tvorivé popoludnia) a spomínané vzdelávacie programy pre školské skupiny – od finančnej gramotnosti cez prierez najvýznamnejšími etapami histórie –, ale aj rozmanité interaktívne prehliadky výstav výtvarného umenia, kde sa zároveň aj tvorí.

V mnohých takýchto inštitúciách riaditelia tlačia predovšetkým na návštevnosť. Akoby tá bola hlavným ukazovateľom hodnoty výstav a práce konkrétneho zamestnanca, ako aj opodstatnením fungovania organizácie? Čo vy?

Nemám sám zo seba pocit, že by som mal nejaké pohnútky tlačiť kolegov do zvyšovania návštevnosti. Koniec-koncov som tu len dva roky, čiže ešte je predpoklad, že by tá krivka mohla pomaličky rásť. Vysvetlím to na príklade misiek váh – na jednej sú popularizačnejšie  formy, a na druhej výsledky odbornej činnosti. Domnievam sa, že sme medzi nimi našli rovnováhu. Práve tá prispieva k rastu návštevnosti. V nemalej miere nám práve návštevnosť pomáha financovať našu činnosť, keďže z verejných zdrojov máme pokryté približne dve tretiny nášho fungovania.

Už dlhšie pracujeme aj na novej webovej stránke, kde sa snažíme skĺbiť atraktivitu s funkčnosťou. Boli by sme radi, ak by si k nám návštevníci našli cestu aj týmto spôsobom. Na druhej strane máme vysokú sledovanosť na sociálnych sieťach, čo nie je u slovenských múzeí až také samozrejmé.

Uvedomujeme si, že návštevnosť a sledovanosť je jedným z ukazovateľov toho, kde sa múzeum nachádza a či je živou súčasťou spoločenského diania. Múzeum by malo byť integrálnou zložkou spoločenského diania, či už formou veľkého kultúrneho podujatia v meste, alebo módnej prehliadky. Chceme, aby ľudia vnímali, že spoločenská udalosť nie je len návšteva novoročného plesu alebo koncertu v Steel aréne, ale aj návšteva múzea, ktorá je spojená s vychutnávaním výnimočného večera.

Zvyšovali ste v ostatnom období ceny vstupného?

Za posledné dva roky sme fungovali na stálom cenníku. Akurát sme ho trošku zosúladili a zjednotili, keďže bol roztrieštený. Teraz si návštevník zvolí buď možnosť návštevy všetkých múzejných priestorov alebo len dočasnej krátkodobej výstavy.

Aký máte vzťah so svojím predchodcom, pánom Pollákom, ktorý tu ako riaditeľ pôsobil vyše dvoch desaťročí?

Bývalého pána riaditeľa si veľmi vážim. Veľakrát sme spolu sedeli, rozprávali sme sa na rôzne formálne, ale aj neformálne témy. Rok sme mali možnosť  spolupracovať, pretože ešte ostal  zamestnancom múzea aj po mojom nástupe. Pôsobil v múzeu 22 rokov, vie o ňom všetko. Preto bola debata medzi nami vždy konštruktívna a som rád, že mi vravel aj to zlé, aj to dobré. Stále sa rád učím, takže neodmietam komunikovať so žiadnym z našich kolegov alebo aj starších zamestnancov, ktorých vnímanie a skúsenosti sú prirodzene odlišné ako tie moje.

Vy ste vyslovene manažér, s múzejníctvom ste predtým nemali nič spoločné. Nebol zo začiatku trošku problém s dôverou a rešpektom zamestnancov?

Prvé chvíle boli,  samozrejme, náročné, kým sme si našli k sebe cestu. Postupne sme si vytvorili dobrý komunikačný vzťah, v podstate na to aj máme pravidelné stretnutia, aktívy, porady. Vždy je to o komunikácii. Prvotná obava z človeka, ktorý prichádza z úplne inej sféry a nie je múzejník, tu určite bola. Ja som ju u kolegov vnímal. Avšak pevne verím, že sa mi za ten čas podarilo uistiť ich, že ja sa budem hlavne starať o plynulý chod inštitúcie, o to, aby mala za čo fungovať  v ekonomickej, právnej, aj personálnej oblasti. A veľmi rád si nechám poradiť, čo sa týka odborných vecí.

Pokračovanie na str. 3.