Historička umenia a reštaurátorka Eva Spaleková: "S umením a pamiatkami žijem každý deň"

Rozhovor s historičkou umenia a metodičkou reštaurovania Evou Spalekovou je ako prechádzka dejinami – nielen tými v učebniciach, ale aj živými, ktoré dýchajú z galérií, chrámov a historických budov. V rámci podcastu Limka rozhovorov porozprávala o svojej profesionálnej ceste, vášni k ochrane kultúrneho dedičstva a o tom, čo pre ňu znamená Levoča – mesto, ktoré je nielen jej domovom, ale aj celoživotnou inšpiráciou.

Ako ste sa dostali k práci, ktorá je dnes vašou vášňou i poslaním?

Moja cesta sa začala po skončení vysokej školy – študovala som na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor Veda o výtvarnom umení. Po piatich rokoch štúdia som nastúpila do Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi, kde som dostala na starosť vybudovanie Galérie umelcov Spiša. Bola to úplne nová inštitúcia, ktorá spočiatku vznikala ako súčasť múzea, no neskôr sa osamostatnila a funguje dodnes.

Ako vyzerali začiatky tejto galérie?

Mojou úlohou bolo budovanie zbierkového fondu pripravovanej galérie. Nadväzovala som kontakty so súčasnými umelcami viažucimi sa k regiónu Spiš, resp. s rodinnými príslušníkmi tých nežijúcich. Múzeum nakupovalo vytipované a komisiou schválené umelecké diela z oblasti maľby, sochárstva, grafiky i diel užitého umenia. Galéria sa špecializovala na umenie 19. a 20. storočia, takže išlo najmä o novodobé výtvarné diela. Okrem nákupov múzeum získalo umelecké diela aj prevodom z iných štátnych inštitúcií – napr. Miestnych a Mestských národných výborov, kde boli dovtedy súčasťou výzdoby priestorov. Časť umeleckého fondu sa presunula do galérie z existujúcich zbierok Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi. Zároveň sme realizovali príležitostné výstavy, na ktorých bola prezentovaná tvorba umelcov, ktorých dielo malo byť zastúpené v Galérii umelcov Spiša. Galéria bola napokon slávnostne otvorená v roku 1986.

A čo nasledovalo potom?

Zostala som pracovať v múzeu, ale presunula som sa do inej oblasti – venovala som sa starému umeniu, konkrétne historickému nábytku a obrazom. V kaštieli v Markušovciach s Expozíciou historického nábytku som pripravovala reinštaláciu expozície, ktorá bola nielen odbornou výzvou, ale aj možnosťou pracovať s rôznymi druhmi umeleckých predmetov – nábytkom, hodinami, sklom, porcelánom a ďalšími doplnkami.

REKLAMA

Ako bola koncipovaná táto expozícia?

Scenár bol vytvorený tak, aby návštevníkom poskytol prehľad slohových období – od renesancie, cez barok, klasicizmus, empír, biedermeier, historizmus 19. storočia až po 20. storočie. Každá miestnosť mala svoju tému a štýl. V obrazárni kaštieľa visia portréty členov rodu Csákyovcov a Mariássyovcov, ale vo všetkých miestnostiach je uplatnený bohatý a vzácny obrazový fond, sklo, porcelán, hodiny a ďalšie doplnky dotvárajúce atmosféru expozície.

Ako ste sa dostali do levočského múzea?

Do levočského múzea som nastúpila, keď som skončila predchádzajúce pôsobenie v Spišskej Novej Vsi. S kolegyňou Máriou Novotnou sme sa venovali bežným múzejným činnostiam, ako je starostlivosť o zbierky, ich spracovávanie, popis, realizovali sme rôzne výstavy atď. V rokoch 1992 – 1996 som bola riaditeľkou múzea.

Aké obdobie to bolo pre múzeum?

Veľmi dôležité. Podarilo sa nám získať Spišský hrad pod správu nášho múzea. Dovtedy patril Východoslovenskému múzeu v Košiciach. Bolo to veľké víťazstvo pre levočské múzeum a otvorilo to nové možnosti. Aj keď dnes je správa hradu náročnejšia, vtedy to bol prelomový moment.

Prečo ste potom z múzea odišli?

Bolo to v roku 1996, v období vlády Vladimíra Mečiara, keď som bola bez udania dôvodu odvolaná z funkcie a nahradená inou riaditeľkou. Pre mňa to znamenalo koniec jednej etapy a začiatok druhej – prešla som k pamiatkarom.

Čomu ste sa venovali ako pamiatkarka?

Tri roky som pracovala ako metodička pamiatkovej starostlivosti v Spišskej Novej Vsi. Išlo o klasickú pamiatkovú starostlivosť v oblasti nehnuteľných i hnuteľných národných kultúrnych pamiatok. Keďže krátko predtým, v roku 1994, došlo k fúzii pôvodných Štátnych reštaurátorských ateliérov s piatimi Oblastnými reštaurátorskými ateliérmi na území Slovenska a Slovenského ústavu štátnej pamiatkovej starostlivosti Bratislava do novozriadenej organizácie Pamiatkového ústavu v Bratislave, následne som od 1.1.2000 prešla do reštaurátorského ateliéru v Levoči, kde som ostala ďalších 25 rokov.

Priviedlo vás k histórii a umeniu aj to, že ste vyrastali v Levoči?

Určite. Myslím si, že toto prostredie ovplyvní každého, aj keď si to možno neuvedomuje. Levoča je nádherná – či už ju človek vidí zaliatu slnkom, alebo v daždi. Každý pohľad na radnicu či kostol vyvoláva úžas. A to, že to tu máme na dennom poriadku, nie je samozrejmosť.

Pokračovanie na str. 2.