Historička umenia a reštaurátorka Eva Spaleková: “S umením a pamiatkami žijem každý deň”

Na záver by sme sa vás chceli spýtať osobnejšiu otázku. Ste mamou dvoch synov – ako ste zvládali náročnú prácu a rodinu?

Nebolo to jednoduché. Keď sa mi narodili deti, trvala materská dovolenka len pol roka. Potom ste sa museli vrátiť do práce – inak ste boli považovaný za „príživníka“. Pri druhom dieťati už to bolo do dvoch rokov, ale nebola záruka, že sa vrátite na rovnakú pracovnú pozíciu. Mala som šťastie – naša suseda bola doma, mala viac detí na starosti  a postarala sa aj o tie moje. Starší syn bol s ňou do troch rokov, to isté sme zopakovali aj s mladším, kým nešli do škôlky.

Myslíte si, že by mali matky s malými deťmi pracovať?

Určite áno. Je to zdravé pre obe strany. Deti majú svoju „robotu“ – škôlku, školu – a mamy svoju. Mamy, ktoré sa môžu aktívne realizovať v práci, bývajú potom spokojnejšie, naplnenejšie. A deti z toho cítia, že je to normálne – že mama chodí do práce, že je samostatná, aktívna.

REKLAMA

Zapájali sa vaši synovia do vašej práce?

Nie veľmi. Poznali skôr tú „kancelársku“ stránku – písací stroj, papiere, pečiatky. Ale reálne reštaurovanie si nevyskúšali. Skôr teraz s vnúčatami to trochu prežívam inak – keď ich zoberiem na prechádzku po Levoči, ukazujem im hradby, brány, kostoly, Mariánsku horu… A keď im niečo poviem, neskôr mi to zopakujú – že babča nám ukázala toto a hento. Takže niečo z toho asi ostáva.

Ako s deťmi rozprávate o takých odborných veciach, ako je reštaurovanie?

Jednoducho. Vždy som si dávala pozor, aby som nepoužívala príliš odborný jazyk – či už pri deťoch, alebo aj na tlačovkách pre laickú verejnosť. Veď to nerobíme pre seba. Robíme to pre ľudí. A ak chceme, aby porozumeli tomu, čo robíme, musíme  to podať im zrozumiteľnou  rečou. To isté platí pri deťoch – vysvetliť im jednoducho, čo vidia, čo to znamená. Odborné vyjadrovanie je, samozrejme, nevyhnutnosťou, treba však odhadnúť, kde a do akej miery ho možno použiť.

Znie to, akoby ste boli prirodzenou sprievodkyňou nielen reštaurátorským remeslom, ale aj históriou Levoče.

Možno (úsmev). Mňa to baví. A keď môžem niekomu ukázať niečo krásne, tak prečo nie? Aj deti sa dajú viesť k tomu, aby si všímali detaily – sochy, hlavičky na fasádach, kostoly… Stačí ísť s nimi po meste, trochu sa zastaviť, niečo im povedať. A hlavne normálnym jazykom. História je krásna, ale musí sa podať tak, aby sa jej ľudia nebáli.

Zdroj: Mesto Levoča