Historička umenia a reštaurátorka Eva Spaleková: “S umením a pamiatkami žijem každý deň”

Spomínate si na svoje detstvo v historickom centre?

Áno, bývala som na námestí, v dome číslo 56. Krásny trojtraktový meštiansky dom, 16 rodín, veľa detí. Bežne sme sa hrali na námestí, v parku, behali a skrývali sa po pivniciach, po pôjdoch. Všetky pamiatky sme mali priamo pod nosom. Bolo to veľmi silné formujúce prostredie.

Myslíte si, že Levoča je vnímaná ako výnimočné miesto aj mimo regiónu?

Určite. Kamkoľvek som prišla a povedala, že som z Levoče, ľudia reagovali. Väčšina tu bola aspoň raz – na výlete, so školou alebo s rodinou. Levoča zanecháva silný dojem.

Je niekto z histórie Levoče, kto vás obzvlášť fascinuje?

Jednoznačne Majster Pavol. Fascinuje ma neustále. Bol to človek, ktorý navštívil a spoznal európske umelecké centrá ako Norimberg či Krakov a mnoho iných – a napriek tomu sa rozhodol usadiť v Levoči. To hovorí veľa aj o úrovni mesta a jeho obyvateľov na začiatku 16. storočia. Toto prostredie mu poskytlo možnosť plne sa realizovať, preukázať svoje výnimočné umelecké kvality a vytvoriť geniálne diela, ktoré dodnes reprezentujú Levoču po celom svete.

REKLAMA

Počas svojej kariéry ste sa výrazne podieľali na obnove Chrámu sv. Jakuba v Levoči. Ako ste vnímali túto rekonštrukciu, najmä prácu na hlavnom oltári Majstra Pavla?

Celý kostol bol vlastne jeden veľký projekt. Jeho obnova a reštaurovanie exteriérového plášťa sa začali už v roku 1996 západným portálom a bazilikálnym oknom. Postupne sa pokračovalo po obvode objektu, v etapách,  tak, aby sme nenarušili už hotové časti. Prešli sme na juhozápadné a severozápadné nárožie, potom na hornú časť veže, severnú fasádu, Henkelovu knižnicu, sakristiu, presbytérium a nakoniec na južnú fasádu. Práce na plášti kostola skončili v roku 2019 ukončením južnej fasády a spodnej časti veže.

Prebiehala paralelne aj obnova interiéru?

Áno. Začalo sa to tzv. šusterskou emporou, neskôr sa postupne reštaurovali jednotlivé oltáre – Oltár sv. Mikuláša, Petra a Pavla, Panny Márie Snežnej a ďalšie. Dá sa povedať, že okrem Oltára sv. Kataríny a Oltára Vir dolorum sme zreštaurovali všetky oltárne celky a celé dielo Majstra Pavla situované v tomto chrámovom interiéri. Spoluprácu sme rozbehli aj s nadáciou Messerschmitt  Stiftung, ktorá najprv pomáhala pri obnove hrobov v Kežmarku a neskôr aj na Evanjelickom cintoríne v Levoči.

Podieľala sa táto nadácia aj na obnove oltára Narodenia?

Áno. Vybrali si ho spomedzi viacerých návrhov. Je to historicky aj umeleckohistoricky zaujímavý oltár – jeho ústredné sochy narodenia od Majstra Pavla boli pôvodne zamurované v pivnici radnice a objavili ich v roku 1698 pri hľadaní spisov. Sochy boli v polovici 18. stor. osadené do barokového oltára. Následne sa z iniciatívy nadácie zreštaurovalo aj Súsošie sv. Juraja s drakom s prislúchajúcou nástennou maľbou v kaplnke sv. Juraja, aj freska Korunovania Karola Róberta v Spišskej Kapitule.

A ako sa začal projekt reštaurovania hlavného oltára Majstra Pavla?

Dr. Hans Heinrich von Srbik, riaditeľ nadácie, prejavil veľký záujem o reštaurovanie tohto mimoriadne významného diela. Požadoval však,  aby bol predovšetkým zreštaurovaný interiérový plášť presbytéria – klenba a steny s nástennými maľbami.  Až potom sa pristúpilo k samotnému reštaurovaniu oltára.

Ako sa takáto obnova realizuje prakticky?

Vykoná sa predovšetkým   reštaurátorský výskum, ktorý v tomto prípade  okrem podrobnej vizuálnej obhliadky zahŕňal fyzikálno – chemickú analýzu vzoriek, RTG výskum, IČ reflektografiu, UV fluorescenciu. Na základe výsledkov jednotlivých výskumov sa vypracoval Návrh na reštaurovanie, podľa ktorého sa postupovalo.

Oltár bol rozobratý?

Nie celý. V 50. rokoch ho kompletne rozobrali a zreštaurovali bratia Kotrbovci. Petrifikáciou spevnili drevnú hmotu a okrem samotného procesu reštaurovania zabezpečili celú oltárnu architektúru  sústavou oceľovej konštrukcie zavetrenou do stien svätyne. Toto riešenie aj v súčasnosti perfektne zabezpečuje statiku celého diela. Vďaka tomu sme ho nemuseli znovu rozoberať. Architektúra ostala na mieste, len niektoré sochy sa vysunuli na plochu lešenia alebo preniesli do ateliéru. Napr. skupinu Poslednej večere z predely a sochy z nadstavca sme preniesli a reštaurovali v ateliéri, ale hlavné plastiky Panny Márie, sv. Jakuba a sv. Jána zostali na mieste – len sa vysunuli z oltárnej skrine na lešenie.

Pokračovanie na str. 3.