Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

Už sa nám to pekne rozbieha a napätie sa dá krájať. Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola

Ak sa však už máte všetko prečítané a neviete sa dočkať napínavého pokračovania rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, 5. kapitola.

5. kapitola

Oblečte si Božiu výzbroj,

aby ste mohli čeliť

úkladom diabla.

Efezanom 6:11

Obaja lapali po dychu, zatiaľ čo zo skriniek zúrivo vyletovali všetky riady. Taniere a poháre narážali do stien a nábytku. Črepiny sa trúsili všade navôkol a oni si chránili tváre. Všade vládol hluk a chaos. Rinčiace sklo, vyletujúce hrnce a nádoby. Odrazu sa za nimi rozleteli okná a prázdne okenné rámy narazili do stien.

 Gabriela v hrôze vykríkla a schúlila sa do klbka. Zase sa to začalo a ona sa cítila, akoby na ňu padal celý svet. Bála sa čo i len pozrieť na to, čo sa okolo nej deje. Už nie, už nie… už dosť, stačíííí!!! kričal jej vnútorný hlas.

Viktor sa ju snažil nájsť pohľadom, no všade zavládla tma a cez okná ich ošľahal ľadový vietor s ostrými kvapkami dažďa. Kuchyňa sa ocitla vo vojnovej zóne a zdalo sa, že pred tým šialenstvom nemajú kam uniknúť. Akoby ich neviditeľná ruka tlačila k zemi a bránila im v akomkoľvek pohybe. Akoby ich chcelo niečo rozdeliť. A podarilo sa mu to.

Napokon ju uvidel schúlenú v klbku, triasla sa ako osika a modlila sa, aby sa hrôza čo najskôr skončila. Z tranzu ju prebrala jedna zo stoličiek, ktorá sa vymrštila zo zeme a trafila ju do boku. Chrániac si najmä oči sa začala posúvať po podlahe čo najďalej od stola. Ten sa ale začal hrozivo triasť a jej nezostávalo veľa času.

Viktorovi trochu trvalo, kým sa spamätal. Ochromil ho totiž úder hlavy o podlahu. Úplne ho prebral až Gabrielin krik. Videl, ako sa šúcha po dlážke, snažiac sa dostať do bezpečia cez všetky tie črepiny a odpad. Čo najďalej od stola…

Nevedel, kde sa to odrazu zobralo, ale prebudili sa v ňom nejaké ochranárske pudy a pocit zodpovednosti, ktorú cítil voči Gabriele od momentu, ako ju zbadal kľačať uňho v pivnici celú zúfalú. Pokúšal sa odlepiť od podlahy. Chcel sa k nej dostať čo najskôr, uhýbajúc sa pred letiacimi predmetmi. Na klzkej dlážke postupoval vpred, vyhýbal sa aj letiacim dvierkam od skriniek. Odrazu cestou periférne zbadal, že sa vysunuli zásuvky z príborníka a nemusel byť ani jasnovidec, aby vedel, čo bude nasledovať, keďže príbory hrozivo zahrkotali. Musia sa schovať a to okamžite! napadlo mu. Skôr ako sa stanú terčom na strelnici.

,,Gabriela!“ zakričal na ňu, aby prehlušil hluk, pretože zbadal, ako sa labilný stôl pomaly zodvihol zo zeme a on presne vedel, čo sa ďalej udeje.

Keď Gabriela začula volať svoje meno, vystrašene zodvihla zrak a ich pohľady sa stretli. Odrazu akoby ho niekto opäť priklincoval k podlahe. Videl, ako jej modré oči priam žiaria. V desivej tme boli neprehliadnuteľné.

Pokračovanie na ďalšej strane.