Už sa nám to pekne rozbieha a napätie sa dá krájať. Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
Ak sa však už máte všetko prečítané a neviete sa dočkať napínavého pokračovania rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, 7. kapitola.
Keď kupoval tento dom, mal jasnú predstavu o tom, ako si tu bude nažívať SÁM, v pokoji, tichu, iba za zvukov klasickej hudby. Predstavoval si, ako sa prechádza izbami SÁM, ako SÁM raňajkuje, SÁM sedí vo svojej priestrannej obývačke, zariadenej síce štýlovo, ale ako z čias dávnej histórie. Každý jeden kúsok mal svoj vlastný príbeh a aj hodnotu. Budoval si svoje malé impérium na základe predpokladov, že sa mu stane útočiskom pred vonkajším svetom. Bez zaťažovania sa o existenciu iných ľudských bytostí. Len ticho, pokoj a sladká samota, pretkávaná dobrým vínom, kvalitnou hudbou a vôňou starých kníh.
Predstavu mal jasnú, krásnu, no realita dnešného dňa sa od nej diametrálne líšila. Teraz tu sedel napätý vo svojej obývačke, v kresle pod oknom s preloženými nohami, pohárom kvalitného červeného vína v ruke a sledoval trojicu ľudí, cudzích ľudí, ako okupujú jeho osobný priestor. Jeho hrad, jeho obývačku, dýchajú jeho vzduch a pijú jeho bylinkový čaj s medom. A toto má tolerovať?!
Tá pojašená ženská ich zavolala sem, do JEHO domu, akoby to bola úplná samozrejmosť, úplne bez opýtania. Ó, Viktor, pán Kvintuss, vaše veličenstvo, mohla by som pozvať do vášho domu dvoch úplne cudzích… podivne vyzerajúcich ľudí, aby vám to tu zamorili svojím éterickým pachom? No dobre, to bolo trochu prehnané, ale opýtať sa mohla. Čokoľvek by bolo lepšie ako pokrčenie plecami, keď sa objavili na prahu jeho domu. Vraj médium… pcha… Cirkusanti. Hlavne ten Dominik či Damián či ako sa to volá. Vyzerá ako podomový obchodník s kradnutými bibliami zo šesťdesiateho piateho alebo ako človek, čo na cukríky láka deti do svojho domu. Tmavý oblek, sivá košeľa s vysokým golierom, malé fúziky upravené podľa pravítka. Husté vlasy s jemným odleskom ryšavej začesané dozadu a lesklé od gélu mu vôbec nepridávajú na dôveryhodnosti.
Viktor nahnevane odpil zo svojho pohára, možno viac ako by mal, a zlostne sa pomrvil vo svojom kresle, ktoré bolo za iných okolností neuveriteľne pohodlné, no teraz sa cítil ako na ihlách. Ten chlap sa len tak rozvaľuje na jeho barokovom gauči, tak sebaisto, akoby očakával fanfáry, že len naňho sa čakalo.
Naopak, tá Lesia…
Viktor prižmúril oči a spoza okraja pohára si ju dôkladne poobzeral. Nevnímal ani slovo z toho, čo im Gabriela hovorila, zvuk vypol úplne. Stal sa z neho pozorovateľ a to mu ako spisovateľovi šlo najlepšie. Hmm, Lesia… Zhrnul to na tri T – tichá, tajomná a temná. Krátke čierne vlasy, zastrihnuté pod ušami, tmavé líčenie a výrazné krvavočervené pery, čierna voľná tunika s dlhými širokými rukávmi s príliš hlbokým výstrihom, pod ktorou mala sivé tielko a množstvo rôznych retiazok a príveskov s amuletmi. Dominantou medzi nimi bol veľký kríž. Ruky jej zdobili prstene rôznych veľkostí a na každom prste mala aspoň dva či tri kusy. Dokonca aj nechty mala zladené s perami, tiež krvavočervené, ale nie dlhé, skôr primeranej veľkosti. Sedela strnulo, s až príliš rovným chrbtom a zaujato počúvala Gabrielu – každé jedno slovo, čo povedala. Bolo vidieť, že ju to zaujíma a že z nej nemôže spustiť zrak. Úplný opak partnera, ktorý sa na rozdiel od nej tváril, akoby mu patril svet.
Gabriela. Viktor si len vzdychol. Teraz, keď je čistá, upravená, voňavá… jej parfum sa niesol celým domom a vyvádzal ho z rovnováhy. Teraz už bola znesiteľnejšia. Z dlhého vrkoča sa jej uvoľnilo pár prameňov, zrejme keď rozbila aj to posledné zrkadlo v jeho dome. Ona si ich nevšímala, divožienka, no on by jej ich najradšej ostrihal a uložil do spôsobného drdola.
Dočerta aj so ženskou! Čo si to dovoľuje zavolať ich sem! Opäť v ňom vzkypel spravodlivý hnev a zamrvil sa v kresle. Zamračene na nich zazeral a ak by ho niekto po celý ten čas, keď viedol vnútorný dialóg sám so sebou, pozoroval, myslel by si, že je posadnutý alebo minimálne autista. Nie, nie som autista, ani posadnutý, skôr momentálne mentálne nestabilný. Áno, presne takto by to sformuloval. Dočerta, on naozaj vedie po celý ten čas dialóg sám so sebou!
,,Naposledy to bolo oveľa intenzívnejšie. Myslím, naposledy v mojom dome, keď nás to oboch zhodilo zo stoličky, pohádzalo na nás všetko z kuchynskej linky a pritom…“ vysvetľovala oduševnene Gabriela a rozhadzovala rukami, akoby nik z nich nemal vlastnú predstavivosť. ,,Samozrejme, nepamätám si úplne všetko, tuším mi ten šok spôsobil výpadky pamäte alebo čo…“
Skôr si bola v tranze, moja drahá a svietili ti oči, pomyslel si Viktor a pousmial sa nad svojou poznámkou, ktorú ale bohužiaľ nevyslovil nahlas a tak sa na nej pobavil iba on.
,,Čo sa tam ešte udialo? Pretože cítim, že mi nehovoríte úplne všetko,“ spýtala sa jej Lesia zvláštne zastreným hlasom a vyzeralo to tak, že sa Gabriely už-už dotkne, no v poslednej chvíli si to rozmyslela a ruku stiahla.
,,Ja… ja počula som hlasy,“ povedala opatrne, pretože keď to naposledy povedala niekomu inému než Viktorovi, tak ju poslali priamo na vyšetrenie.
,,Aké hlasy, čo hovorili?“ opýtala sa Lesia stoicky. Mala taký upokojujúci hlas, až sa Viktor zamračil, lebo začal vnímať ich konverzáciu. Veď sa nebavia o receptoch na bublaninu, chcelo by to trochu emócie, nie?
,,Noo… najprv to boli hlasy v dome, ale v ten večer… prichádzali, akoby zvonku… volali ma… ťahali k sebe a ja… neviem, chcela som ísť za nimi. Prišlo mi to úplne prirodzené,“ odpovedala Gabriela a Viktorovi napadlo, že jemu to prirodzené neprišlo ani trochu.
,,Videli ste niekoho? Niekoho, komu by ten hlas mohol patriť?“
,,Nie, nikoho… od určitého momentu si toho veľa nepamätám… len sme sa odrazu ocitli na chodbe.“ Teraz už znela jej odpoveď dosť neisto.
Viktor sa zamračil, teda ak sa to dalo ešte viac ako doteraz. On si spomínal na všetko, úplne všetko a najradšej by si to veru nepamätal.
,,Viete čo chceli tie hlasy, keď vás k sebe ťahali?“
,,Mňa… chceli mňa.“ Toto vedela presne.
,,Vás?“ zapojil sa do rozhovoru Damián a Viktorova pozornosť sa opäť zamerala naňho, pretože tón jeho hlasu znel dosť výsmešne a keď zbadal, ako si Gabrielu premeral, tak by mu najradšej… Ovládaj sa, Kvintusss! Ovládaj sa.
,,Vraveli, že… no, je to také chaotické, pretože si pamätám iba útržky… ale viem, že… vraveli, že k nim patrím…“ Gabriela si zložila ruky v lone a zvierala ruženec.
Ruženec, áno, Viktor naň skoro zabudol a pritom ho mala takmer stále omotaný okolo ruky.
,,To, že si niečo nevieme racionálne vysvetliť, neznamená, že je to nereálne. Skutočnosť je niekedy ďalekosiahlejšia, ako si vôbec dokážeme predstaviť. To čo je pre niekoho sen, je pre druhého skutočnosť, ktorej sa vďaka nám snaží porozumieť.“ Lesia jej hľadela priamo do očí, akoby ju hypnotizovala a Gabriela cítila, že sa uvoľňuje. Už je v bezpečí, pomôže jej.
,,Niečo, bytosť z inej dimenzie, entita či vaše astrálne ja, to niečo vám strpčuje život. Možno sú to mŕtvi, ktorí sa dovolávajú spravodlivosti… treba ich počúvať. Chcú vám niečo dôležité povedať.“
,,Myslím si, že sa nás skôr pokúšajú zabiť,“ oponovala jej Gabriela a fľochla pohľadom po Viktorovi. ,,Zatiaľ sa nám darí brániť svoje biedne životy, ale ktovie… možno nabudúce… keďže nás prenasledujú všade, kam sa len pohneme…“
Viktor zaťal zuby, keďže presne vedel, kam tým mieri. K jeho knihe. Napísal scenár ich smrti a oni sa jej snažia vyhnúť, ako sa len dá.
,,Možno je k vám tá bytosť niečím pripútaná… možno…“
Damiána evidentne začala konverzácia nudiť a tak vstal a zamieril si to priamo k Viktorovej rozsiahlej knižnici, ktorá sa tiahla pozdĺž troch zo štyroch stien v miestnosti. Keď sa začal dotýkať jednotlivých titulov, tak sa mu dokonale podarilo upútať majiteľovu pozornosť. Viktor z neho nespustil zrak a jazyk ho svrbel tak, že mal sto chutí naňho nakričať.
Pokračovanie na ďalšej strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
[…] kapitola […]