Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Tak teraz už naozaj ide do tuhého a pokiaľ ste doteraz nemali zimomriavky, čoskoro sa to zmení. Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola

9. kapitola

Zvečerievalo sa, keď Damián nerušene vykĺzol von zadnými dvermi domu. Využil ideálu príležitosť, ktorá sa mu práve naskytla. Lesia sa pohybovala po poschodí domu s kyvadlom z karneolu, ktoré ju malo upozorniť na oblasti so zvýšenou negatívnou energiou. Spisovateľ a reštaurátorka za ňou behali ako kuriatka. Ona doslova dychtila po každom novom objave – takéto naivky sú vďačná korisť. A on vystupoval ako pán kontrolór, pripravený Lesii klepnúť po prstoch. Damián s plnou vážnosťou vyhlásil, že bude zatiaľ „preciťovať atmosféru“ prízemia. Keď sa hore všetko odohrá, ako má, pošlú ich spať a prebudia ich nejakými zlovestnými zvukmi, aby ich uistili, že je v dome veľa práce.

Lenže ich dôveryhodnosť závisí od plánu, v ktorom je badať istý súvis. Musia mať logickú postupnosť deja – ako by vyhlásil ten pisálek.

Damián si poprezeral okolie zahalené kovovým súmrakom. Vtáctvo sa už ukladalo na spánok. Nastával moment stíšenia, po ktorom sa začnú ozývať nočné zvieratá. Les za domom bol oveľa hustejší a bližší. Tiene sa predlžovali a spájali, až mal v šere problém rozoznať tône od prírody. Rozhliadal sa však chladným praktickým pohľadom a keď našiel strom, čo sa mu celkom pozdával, pretože bol už na pohľad starší a chradnúci, hneď sa k nemu vybral. V rukách držal pokrútené prútie. V ňom ležali kuracie kosti a slepačie vajcia pretreté čiernou farbou. Osobne z nich injekčnou striekačkou s najtenšou ihlou povyťahoval vnútro a cez mikroskopický otvor ich naplnil znova, ale tentoraz slepačou krvou.

Kvokol si, umiestnil prútie s otrasným obsahom k vyčnievajúcim koreňom stromu a zhrabával ho pod lístie. Ráno ich s Lesiou navedú, aby prútie našli, čo bude jasný dôkaz, že dom je pod kliatbou čiernej mágie.

Damián zrazu periférne zachytil bodku svetla, no nie od domu, ale kdesi pred sebou. Chvatne zdvihol tvár. Pred očami sa mu rozprestieral iba zošerený les. Nehýbal sa. Čakal. Potom si pomyslel, že sa mu len čosi zazdalo. No len čo sotva sklonil hlavu, svetlo vnímal zase. Zdvihol oči. Zbadal ju.

Prudko sa postavil, zarovno s bledou tvárou s dlhými čiernymi vlasmi, ktorá sa urýchlene stiahla za kmeň. Na sietnicu sa mu vypálil široký veniec z čiernych kvetov, ktorým sa medzi lupeňmi vznášali prízračné žlté svetielka, akoby sa v kvetoch rojili svätojánske mušky.

„Haló…?“ ozval sa opatrne zdvihnutým hlasom. „Je tam niekto?“

Ako odpoveď sa mu vrátilo iba charakteristické zašumenie, ktoré sprevádzal jesenný vánok.

Pretrel si oči, aby videl lepšie, ale po divnej žene so svietiacou partou viac nebolo ani chýru ani slychu.

Nezľakol sa jej, skôr ho zaujala. Už po niekoľkých sekundách vyčkávania na mieste si však prestával byť istý, či naozaj zbadal človeka alebo sa len rýchlo ubúdajúce svetlo poriadne zahralo s jeho zmyslami. Urobil váhavý krok vpred, keď sa mu za chrbtom ozval obrovský buchot.

Šklblo ním. Zvrtol sa na päte a už aj kráčal späť k domu, naproti rozďaveným dverám a oknám na prízemí.

Čo má toto znamenať? Žeby prievan? Pustil  ju z hlavy a vbehol rovno do domu.

Sotva sa stihol pootočiť, dvere sa mu za chrbtom samy od seba hlasno zabuchli.

Damián bez dychu sledoval, ako sa okná jedno po druhom v zladenej postupujúcej vlne zatvárajú tiež. Vyzeralo to až strašlivo krásne, ako sa tri dvoj-okná pozatvárali.

Potom sa rozhostilo ticho. Pod oblečenie mu zaliezol nečakaný chlad. Zmätene sledoval, ako si od úst vyfúkol obláčik pary.

Zdvihol ukazovák, zlostne ho zabodol do vzduchu a očami ostražito prechádzal po zatvorených oknách.

„Neviem, o čo sa tu snažíš, ale to JA som vymyslel strašenie!“ upozornil kohosi neznámeho tichým výhražným hlasom, ktorým si dodával odvahy. „Takže si zapamätaj, že mňa len tak nevydesíš! Ja v teba neverím! Ja verím len v seba a to mi dáva najväčšiu moc!“

Jeho ukazovák sa však triasol. Damián sa naň zadíval, zaťal zuby a silou vôle sa prinútil zachovať pokoj. Uvedomil si, že sa správa, akoby sa hádal s prízrakom. Nechal sa do toho vtiahnuť! A pritom to zaiste musí mať logické odôvodnenie – či už ide o prievan alebo rozbitý termostat.

Ruky si vrazil do vreciek nohavíc.

„Prekliaty dom!“ prskol do ticha.

A takmer to myslel vážne. Ten dom bol ako prekliaty.

***

Vystúpila spoza stromu.

Drobné plamienky v parte, ktorá jej ležala na vlasoch, sa jej rozhoreli modro-žltým svetlom. Vznášali sa nad polnočne čiernymi kvetmi a hoci lupene boli suché a mŕtve ako jej duša, zázračný oheň ich nevznietil.

Bosé nohy jej spravili zopár krokov vpred.

Oči, dosiaľ machové, sa jej rozžiarili ako dve presvietené sklíčka. Odrazu pripomínali jadeit. Boli svetlozelené, uprené na dvere, ktorými pred chvíľou zmizol ten muž.

Chodidlá sa jej opäť pohli. Mátožne kráčala k domu, ruky voľne spustené pri tele. Oči jej žiarili. Muž ju priťahoval. Dostával ju do tranzu. Kráčala priamo za ním. Potom však zastala. Strácajúce sa kúsky vedomia jej napovedali, že dnes má iné poslanie.

Čakala celé hodiny, nehybná ako socha. Oči jej striedavo vyhasínali a znova svietili. Čakala na hlbokú noc.

A za ňou sa postupne objavovali ďalšie žiariace pohľady. Bez pohybu stáli a pozorovali dom.

A znenazdajky sa všetky do jedného pohli, len rozihrané deti s vavrínovými čelenkami nechali za sebou. V okamihu najponurejšej tmy vykročili k dverám.

Pokračovanie na ďalšej strane.