Damián a Lesia si čoraz viac prestávajú rozumieť. Zmení sa ich vzťah, keď aj on zažije niečo nadpozemské? Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
Damián vošiel do domu zadným vchodom. Ani na sebe sprvu nepobadal, že prah prekračuje až groteskne pomaly a nehlučne za sebou zatvára dvere, oči a uši nastražené. Teda že sa správa, akoby sa vracal na nepriateľské územie. Dom sa mu zdal prázdny. Bol až podozrivo tichý, ak nerátal praskanie jeho stáročných útrob pod poryvmi vetra.
„Lesia?“ ozval sa tlmene, ale nik mu neodpovedal. Z vrecka kabáta vybral kópiu jednej strany zo zápisníka, ktorý našiel v archíve, a zamieril ku schodom. „Hádaj, na aký zvrat v kvintussovke tvoj drahý, pán Herman, prišiel?“ prehováral len tak z mosta doprosta, azda aby sa mu deň javil normálny, pričom zľahka došľapoval na vŕzgajúce schody.
Keď si vyberal falošné priezvisko, Herman, teda Her man („jej muž“), bol to ich interný žartík. Ešte v časoch, keď zaľúbená Lesia nosila ružové okuliare.
Keď vyšiel na poschodie, zbadal ju, ako práve vchádza do jednej z izieb. Stihol si všimnúť, že má na sebe čierne šaty po členky stiahnuté hrubým koženým opaskom, z ktorého pokračovali tenké traky. Amulety na krku jej cinkali. Spolu s čiernou parochňou dnes pôsobila ako taká moderná čarodejnica, trochu drsná, ale zjavne znalá vo svojom obore. Vliekol sa za ňou ťažký šalviový dym. Pousmial sa a vykročil po chodbe. Mĺkvo mu napovedalo, že sa klienti vnútri naozaj nenachádzajú, lenže ich predstieranie nikdy nekončilo. Keď sa vrátia, izby musia byť presiaknuté bylinnou vôňou.
A kde sú vôbec tí dvaja? mienil sa nahlas spýtať a už aj otváral ústa, lenže hlas mu z nich nevyšiel.
Zadíval sa totiž na koniec chodby. Halila sa do tieňov, ktoré hustli, čím dlhšie sa pozeral. Prišlo mu, že sú až absurdne tmavé, ba až smolne čierne, akoby čosi konča chodby vysávalo všetko svetlo z okolia.
A vychádzal z tadiaľ dutý pravidelný zvuk, akoby čosi do čohosi rytmicky udieralo.
Mimovoľne sa pohol. Pozvoľna kráčal chodbou, oblasť na zátylku mu krehla a až zľadovatela neblahým tušením, ktoré mu zaliezalo hlboko pod kožu.
Z tieňov sa vynorilo zrkadlo. Malé, zavesené na stene hneď vedľa dverí do miestnosti, kde Viktor zažil svoje najhoršie okamihy, ktorých výsledkom sú zničené obrazy. Bolo zasadené do vyrezávaného dreveného rámu. Povrch mu posievali pavučiny prasklín a Damián, postupne sa približujúc, viditeľne napätý a prezieravý, až mu oči slzili od snahy nežmurkať, aby mu nič neušlo, si odrazu nedokázal spomenúť, či bolo rozbité od začiatku. Čím kratšia vzdialenosť ho od neho delila, tým očividnejšie však chápal, že tupé údery vychádzajú priamo z útrob zrkadla. Ani si nevšimol, že papier v ruke kŕčovito zviera a čochvíľa ho prederaví prstami. Vnútorné obavy ho prinútili ešte viac spomaliť. Krehnúci strachom ale aj naďalej pokračoval hlbšie do chodby, nedovolil si úplne zastaviť. Od istého bodu vnímal, že zrkadlo sa pod úderom zakaždým mierne otrasie.
Zastal pred ním. Pohltila ho studená temnota. Kvapôčky potu na chrbte ho náhle chladili. Zvuky už počul dokonale zreteľne. Praskliny sa tak nahustili, že cez ne už ani nevidel sám seba. Zazdalo sa mu, že za vzormi sklených pavučín sa pohybujú akési obrysy. Ohromene k nim približoval tvár. Aj napriek vypätiu, od ktorého ho až omínalo v chrbtici, hlavu pomaly prisúval k zrkadlu. Nezbadal nič konkrétne, dokonca aj zvuky zrazu ustali. Hľadel iba do akejsi zvláštnej sivastej hĺbky. Priblížil sa ešte o trošku viac. Zažmúril oči a pokúšal sa zaostriť. Nosom sa už takmer dotkol zrkadla.
Čosi tam je… hmýri sa to v mŕtvolne šedivej mase… pomyslel si, sústredený na čosi za zrkadlom.
A keď sa naň skoro až prilepil tvárou, odrazu sa k nemu blížila ponurá čierňava. Ruka s pazúrmi švihla zo zrkadlových útrob a udrela naň ako na okno. Dlaň zakryla Damiánov výhľad. Z hrdla sa mu vydral potlačený výkrik. Zrkadlo sa otriaslo, praskliny ešte viac rozvinuli. Strhol sa a odstúpil, srdce mu vynechalo zopár úderov a zaliala ho ďalšia vlna ľadového potu. Dlaň z druhej strany sa pomaly skĺzla po zrkadlovom povrchu. Za ňou sa v rozčlenenom priestore objavilo čosi vzdialene pripomínajúce ľudskú hlavu. Hlavu s troma zlovestnými okáľmi.
Damián zalapal po dychu, papier mu vypadol z ruky a rozbehol sa rovno do izby, do ktorej vošla Lesia.
Za chrbtom sa mu rozliehali tupé údery.
***
Pokračovanie na 2. strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
[…] kapitola – začiatok a pokračovanie […]