Čo to pre Gabrielu znamená, keď Lesia zistí, že je Nefilim? A čo ak si diabol brúsi zuby na Viktora a chce ho ovládnuť? Podarí sa mu odolať alebo mu podľahne a splní jeho hrôzostrašné želanie? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.
Nefilim.
Slovo, ktoré jej znelo mäkko a tajomne. Bolo celé oblé ako kopčeky na jeho „em“, ktoré ho uzatváralo, vlnilo sa jej v mysli, ale nevytváralo melódiu, ktorá by ju na prvé počutie práve hladila v duši.
Gabriela sedela na pohovke a zaryto mlčala. Na kolenách si držala starú Bibliu s kovovou západkou na kľúčik. Keď po jej povrchu prechádzala ukazovákom, pričom doráňané dlane si už obviazala gázou, rysoval sa jej pod ním kríž – nenápadná razba v hnedej koži. Postupne vstrebávala všetko, čo jej Lesia pred chvíľou povedala.
Potomok anjela.
V hlave jej doznievali jej slová. A aj napriek faktu, že bola tou poslednou, od ktorej by rada prijímala vysvetlenia, musela uznať, že to dáva zmysel. Koniec koncov, Lesia bola doslova študentkou obskúrností, náboženstiev a nadprirodzených javov, takže vedela, o čom hovorí.
„Ten výraz sa spomína aj v Biblii.“ Gabriela konečne po zdĺhavých minútach prehovorila, duto a bezvýrazne, ale pohľad nevenovala Lesii stojacej pred oknom, ale knihe, po ktorej naďalej pomaly tancovala prstom. „Ale tam sú také bytosti ako ja opisované ako ohyzdní obri. Potomkovia žien a padlých anjelov.“
Tým teda je? striaslo ju. Príšerou?
Hriechom?
„Ale ak by ste čerpali z rôznych prameňov ako ja, zistili by ste, že Nefilim nezastupujú iba negatívne stránky mytológie. Vystupujú tiež ako krásne polo-anjelské bytosti, strážni anjeli pohybujúci sa po zemi,“ mäkko sa ozvalo falošné médium. „Máte v sebe anjelskú krv, ktorá sa pravdepodobne dedí už celé pokolenia, a práve vo vás sa konečne prejavila. A o tom som predtým vravela!“ pritlačila na hlas a pristúpila bližšie. „Ja, Viktor a teraz už aj vy, sme jedinečná trojica. Keď sme sa zišli, prebudili sa v nás schopnosti, ktorým niet páru! Ak niekto dokáže ukončiť toto pekelné šialenstvo a zaraziť zločin, ktorý sa preniesol cez stáročia…!“
„Preto sme tu? Preto sme sa našli?“ Gabriela vyznela o čosi ostrejšie a zabodla do nej pohľad. „Zločiny, ktoré páchal muž, čo žil v mojom dome, v skutočnosti nikdy neskončili. Zlo si hľadá svoje cestičky ako pokračovať…“
„A iba my to môžeme raz a navždy ukončiť!“ ozval sa Viktor, ktorý sa nečakane objavil pri dverách. V rukách držal lavór s vodou.
Obe ženy k nemu otočili tváre.
Výborne, Privolávač, si muž na správnom mieste, vieš si získať pozornosť! začul Viktor hlboký sipot tesne pri uchu, čosi medzi zvukom hada a ľudským jazykom.
Šklblo ním a obzrel sa, až z lavóra vyšplechlo. Hala za ním však zívala prázdnotou.
„Čo ti je?“ napäto zareagovala Gabriela. „Čo tam vidíš?!“
Ženská zvedavá! Nevie kedy mlčať pri mužovi!
„A-ale nič,“ vyhabkal a vykročil k nej, trochu zmätený, že sa mu hlavou prehnali natoľko škaredé myšlienky.
Asi už začína byť podráždený zo stresu, ktorý nemá konca.
Gabriela ho podozrievavo sledovala, keď si pred ňou bez zaváhania kľakol na podlahu. Z lavóra stúpala para a na hladine vody sa leskla mydlová pena.
„Daj nohu a vopred ťa varujem – mlč!“ upozornil ju hneď a zaraz, pretože si živo dokázal predstaviť jej akože vtipné poznámky, ktoré by na neho zaiste vysypala. „Nemôžem sa pozerať na to, čo si si spôsobila.“
S neočakávanou jemnosťou ju chytil za členok, trochu jej ohrnul už aj tak roztrhané rifle a vložil jej špinavé chodidlo, navyše aj nepekne doškriabané po rannom behu v zákutiach lesa, do zohriatej vody. To, čo mala pod kolenom, sa už ani nedalo nazvať škrabancom. Boli to tri hlboké zárezy, ktoré jej bude musieť poriadne ošetriť, ale až keď nájde dezinfekciu.
Asi desať minúť dozadu mu to prišlo ako dobrý nápad. Keď k nej však teraz vzhliadol, takmer mu bolo ľúto, že naozaj nevidí jej posmešné úškrny. Gabriela totiž pozorovala jeho starostlivé pohyby, lenže jej výraz sprevádzali skôr rozpaky než čokoľvek iné. To ho značne vykoľajilo. Altruizmus potlačil pocit jeho vlastnej trápnosti, keď mu došlo, že to pravdepodobne celé prehnal. Lenže už nemal ako vycúvať, takže pokračoval. S rovnakou jemnosťou sa dotkol aj druhého členka. Prišlo mu to, že je celkom… fajn… dotýkať sa peknej ženskej nohy. Navyše Gabrielinej… Ale urputne sa vyhýbal jej zarazenému pohľadu a oboma rukami jej druhú nohu podvihol. Chvíľu jej prstami oboch rúk „objímal“ členok. A vtedy sa to stalo znova.
Aká krehká nožička, krehká ako porcelán… preletelo mu, tentoraz už nie pri uchu, ale priamo hlavou . Len sa nebráň, Privolávač, stlač ju a uvidíš, ako ľahko to pôjde. Postačí len trocha pritlačiť a všetky drobné kostičky ti popukajú priamo v dlaniach! Bude to omamný zvuk…!
Viktor zľaknuto pustil nohu, až čľapla do vody a rozprskla ju. Chvatne sa postavil a odstúpil.
„Viktor…“ oslovila ho Lesia.
„Káva!“ vyrazil zo seba. „Dáte si niekto kávu?“
Roztržito si dlaňou pretrel tvár. Ani nečakal na odpoveď. Vyletel z obývačky a letel do kuchyne, akoby mu horelo za pätami. Gabriela pozerala na miesto, kde pred chvíľou stál, a nič nechápala. Nohy si však rozhodne mienila v lavóre nechať. Musela uznať, že takto si ich máčať je doslova balzam. Tá zranenejšia ju pekelne bolela a chcelo to poriadny obväz, no ešte chvíľu sa rozhodla takto zotrvať. Lesia na ňu iba uznanlivo pokývala hlavou.
„Páni, Gabriela! A toto s ním urobil iba dotyk vašich nôh?“
Gabriela na ňu zagánila. Ešte nechcela, aby sa rozprávali ako priateľky. Ale cítila, že jej múr sa už čoskoro zosype. Lesia jej predsa objasnila jednu z najpálčivejších otázok, ktoré ju trápili.
***
Pokračovanie na ďalšej strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár