Gabrielu opäť čosi ťahá do hlbokého lesa, kde však môže číhať množstvo nebezpečenstiev. Podarí sa jej ubrániť sa? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.
,,Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš
kráčať. Poradím ti a budem ťa mať
stále na očiach.“
Žalm 32:8
Nohy zmáčané od rannej rosy ju chladili, no vôbec dych berúcu zimu nevnímala. Kráčala úplne bosá vlhkou trávou za niečím… ani netušila čím. Len nemo hľadiac pred seba, za zvukov prebúdzajúcej sa prírody, vstúpila do lesa. Nebola to však rovnaká cesta ako tá, ktorou ju uniesli Mavky. Táto viedla lúkou popri lesu až dozadu, hlbšie do jeho útrob. Kde-tu presvitali pomedzi listy stromov celkom prvé ranné lúče vychádzajúceho slnka. Nad zemou sa niesol hustý hmlový opar, ktorý zahaľoval všetky stopy. Ukrýval ju pred zrakmi okolitého sveta, aby bola celkom sama. No pravdou bolo, že nikdy sama nebola.
Gabriela…
Neznámy hlas, ktorý sa objavil v jej hlave, ju odrazu prebral z tranzu a tak vystrašene zastala. V závoji hustých dlhých vlasov sa okolo seba zmätene obzerala a hľadala, odkiaľ to prišlo.
,,Kde to som?!“ povedala nahlas vystrašeným hlasom, akoby čakala odpoveď. Opäť sa nachádzala na neznámom cudzom mieste, navyše uprostred hustej hmly, takže orientácia šla úplne do mínusu. Akoby ju niekto namaľoval na čistý biely papier. Asi sa jej to len sníva. Možno má vízie ako Lesia. Alebo je mŕtva a takto to vyzerá na druhom svete?
,,Aúú… čo je to?“ zvolala, keď ju niečo silno potiahlo za vlasy. Odrazu začula detský chichot a smiech. Hmla sa na jednom mieste akoby rozčerila a ona vďaka tomu potiahnutiu zistila, že je to skutočné. Aj smiech je skutočný, počula ho!
,,Kto si?“ zvolala tentoraz zvedavo a rozbehla sa do bielej steny za detským smiechom, pretože ak sú to skutočné deti, zrejme sa chcú len hrať.
No vtom zastala a zmätene sa pozrela na svoje chodidlá. Až teraz, po precitnutí, si uvedomila, že je celkom bosá a na sebe má oblečené len to, v čom šla spať. Rukami si objala nahé ramená a striaslo ju od chladu. Sveter zostal v dome a na sebe mala len ľahké tielko. Chytila si vlasy a aj tie mala takmer celkom mokré. Ako dlho je už vonku? Je azda námesačná? Ale čo to dieťa? Bože môj , čo sa to so mnou deje?!
Opäť okolo seba začula chichot a keď ju zase niekto potiahol za vlasy, zbystrila pozornosť. Zbadala už len miznúci lem šiat.
,,Počkaj! Neublížim ti…!“ Rozbehla sa za neznámym, nevediac kam, ale v kútiku duše chápala, že ak to neurobí, nikdy sa nedozvie, čo sa to s ňou deje a naveky ostane v nevedomosti. ,,Stoj! Počuješ?“ Rukami prerážala bielu stenu, akoby šlo len o závoj, no zároveň sa chránila pred konármi a listami, ktoré nevidela . Dokonca sa potkla o vyčnievajúce korene a spadla. No rýchlo zase vstala a bežala ďalej. Nemôže to teraz len tak vzdať, to určite nie , ona sa nikdy len tak nevzdáva. Teraz nie!
Opäť ten chichot. Obzrela sa a uvidela záblesk usmievajúcej sa ženskej tváre miznúť v hmle. Rozbehla sa za ňou a znenazdajky zbadala ďalšiu tvár a potom ďalšiu. Detský chichot vystriedal jemný ženský smiech. Znel tak radostne, akoby boli šťastné, že ju vidia a že je tu. Cítila v sebe ich radosť. Rozprúdilo to v nej teplo, ktoré sa jej postupne rozlievalo do celého tela až po končeky prstov či korienky vlasov.
Gabriela…. počula ich volať svoje meno, poď… poď, Gabriela…
Vedela to, ona to už vedela. To ony ju volali vtedy v kuchyni, v lese, aj teraz. To ony ju k sebe priťahovali a privádzali do tranzu. To o nich hovorili Viktor s Damiánom. Chceli ich zviesť, ale čo chcú s ňou? Postupne sa jej ukazovali a vyžarovalo z nich čosi ako… nádej? Áno, možno to bola práve nádej, ktorú cítila najviac.
,,Kam ma to voláte? Čo odo mňa chcete?“ prihovorila sa im, zatiaľ čo lapala po dychu. Zastala a rukami sa oprela o kolená. Cítila sa vyčerpane, no už jej aspoň nebola zima.
Poď s nami… poď… ukážeme ti to… si naša…. a my sme tvoje… Gabriela…
Počula ich hlasy všade okolo seba, hovorili jedna cez druhú ako v ozvenách a pomedzi to sa ozýval ich šťastný smiech. Videla ich pomaličky miznúť v hmle. A ona sa rozhodla. Volali ju a ona ide, no tentokrát z vlastnej vôle a nie kvôli tomu, že ju uviedli do tranzu. Opäť sa rozbehla, prebehla okolo dvoch stromov, preskočila kameň a zase sa dvakrát potkla o korene stromov, ktoré si nevšimla. Práve keď sa zohla pred vytŕčajúcim konárom a predrala sa pomedzi húštinu, ocitla sa akoby lusknutím prsta na brehu jazera. Opar okolo nej sa rozplynul a pred ňou sa rozprestierala veľkolepá vodná hladina. Od údivu sa ani nepohla, iba sa s otvorenými ústami obzerala dookola. Hoci tu býva, popravde vôbec netušila, že tu nejaké jazero je. Áno, za domom má potok ale… Čo všetko ešte nevie? Myslela si, že to, že bývalý majiteľ jej domu predával nevinné detské duše démonovi výmenou za bohatstvo bola už čerešnička na torte, ale evidentne…
Fascinovaná hrou svetla, ako sa vychádzajúce slnko odrážalo od vodnej hladiny, celkom onemela a hľadela na ten farbami hrajúci nadpozemský výjav.
,,Krása…“ vzdychla a od vyčerpania padla na kolená, až celkom dosadla na päty. Vlasy sa rozprestreli navôkol a ona sa podoprela rukami dopredu. Pľúca ju štípali. Stále sa snažila upokojiť svoj dych. Utekala predsa ako o život, za niečím, čo veľmi chcela. Za poznaním, za túžbou a nádejou. Ale to čo našla tu… Toto je chceli ukázať? Východ slnka? Začiatok nového dňa, nových možností a pokusov zlepšiť svoju existenciu na tejto zemi? Ale ako to môže dokázať ona? Veď jej život je momentálne celkom naruby.
Býva v prekliatom dome, Damián je mŕtvy, vypustil démona, ktorý sa teraz ukrýva niekde v tieni, pripravený kedykoľvek zaútočiť. Démona, ktorý sa permanentne usiluje o ich život. A ich jediná nádej, Lesia, je len falošná podvodníčka, alebo možno aj nie… Po uplynulých udalostiach si už nie je taká istá. A Viktor? Jej trýzniteľ je podľa všetkého privolávač mŕtvych duší a spisovateľ tých najhorších nočných môr. Zatiaľ čo ona, Gabriela, nie je ničím výnimočná. Teda ak nepočíta, že ju raz v noci uniesli Mavky, korunovali za kráľovnú a teraz nadránom ju prilákali na breh jazera. Ďaleko od domu, ku ktorému je bohužiaľ pripútaná. Lebo hoci nie je v dome, dom je s ňou všade.
Keď sa jej upokojil dych a slnko vyšlo až nad hladinu, nahla sa dopredu a uvidela, ako sa niečo mihlo pod hladinou. Ponorila ruku, na ktorej mala omotaný ruženec, do vody a rozčerila hladinu. Sledovala kruhy, ktoré sa postupne zväčšovali, až sa celkom rozplynuli.
,,Kto vlastne som? Nemôžem byť len obyčajný človek, inak by ste za mnou nechodili,“ prihovárala sa a nevedela komu. Čakala, že jej niekto odpovie, pretože mala právo pýtať sa. Hľadala odpovede. ,,Zaviedli ste ma sem, a predsa sa schovávate, aby som vás nevidela.“
Okolo nej bolo také zvláštne ticho, až z toho behal mráz po chrbte. Opäť rukou rozčerila vodnú hladinu a potom ju položila na trávu vedľa seba. Sledovala svoj tancujúci odraz a v hlave si premietala asi milión otázok, na ktoré doteraz nedostala odpoveď.
,,Voláte ma k sebe… som teda jedna z vás?“ sústredila sa na svoj odraz a nasávala okolité zvuky prebúdzajúcej sa prírody.
Gabriela…
,,Som aj ja Mavka? Ale ja žijem. Vy nie.“
Gabriela…
,,Je teda mojím osudom zomrieť?“ Jej odraz postupne nadobudol reálne tvary a ona sa preľakla. ,,Chcete ma utopiť?“ stíchla.
Nahla sa bližšie k hladine a zamračila sa, pretože uvidela niečo, čo nebolo možné. Dlhé vlasy sa jej zosunuli na jednu stranu a tak odhalili to, čo už videla celkom jasne. Uvidela … krídla.
Má krídla! Jej odraz na vodnej hladine má… veľké biele krídla, zložené na chrbte a jej oči… žiaria celkom jasnou modrou farbou. Vydesene sa vystrela a rýchlo si ohmatala chrbát, ale nič tam nemala. Pretrela si oči a opäť sa pozrela na svoj odraz. Naozaj žiarili na modro a tie krídla… tie tam boli.
,,Bože môj…“ vzdychla užasnuto a nemohla uveriť vlastným očiam. Jej vlastný odraz sa na ňu usmieval. Telom jej od rúk prechádzalo jemné brnenie a cítila, ako sa vpíja do korienkoch vlasov. Hľadela na seba, no akoby to ani nebola ona. Tie oči… sú presne ako tie, ktoré opísal Viktor. Nebesky žiarivo modré.
,,Toto nie som ja!“ zvolala a rýchlo sa postavila na nohy, pričom nespustila svoj odraz z očí. Tá osoba vstala rovnako ako ona a rozprestrela krídla. Rovnako ako Gabriela zovrela ruky v päsť a zaujala bojovný postoj.
Odrazu sa zľakla a cúvla dozadu. Obzrela sa okolo seba a uvidela ich. Schovávali sa za stromami a akoby čakali na to, ako zareaguje. Pozorovali ju.
,,To budú nejaké čary,“ zašepkala neveriaco, keď v nej vzbĺkol spravodlivý hnev. ,,Ako ste to urobili? Počarovali ste mi?“ zakričala na ne a urobila dva kroky smerom k nim, no Mavky okamžite zmizli.
,,Nechoďte preč! Na to nemáte právo!“ zakričala nahnevane . ,,Prečo ste ma sem zavolali? Čo ste so mnou urobili?“
Už toho mala akurát tak dosť. Nikto jej nechcel nič povedať a to ju nahnevalo ešte viac. Rozbehla sa za nimi do lesa rozhodnutá nestratiť ich.
***
Pokračovanie na ďalšej strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár