Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Naša trojica len tak-tak ušla pred démonom i dušami mŕtvych. Zničení, no na chvíľu pozitívne naladení sa ocitnú na zvláštnom mieste. Zdá sa, že je Gabriele povedomé… Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola
9. kapitola
10. kapitola
11. kapitola
12. kapitola – začiatok a pokračovanie
13. kapitola
14. kapitola
15. kapitola
16. kapitola
17. kapitola
18. kapitola
19. kapitola
20. kapitola
21. kapitola – začiatok

A zrazu Gabriela precitla, prerušila spojenie a zistila, že stojí dva kroky od Viktora. Ani nevedela, kedy sa pohla z miesta. Zmätene sa obzerala okolo seba.

,,Kde to vlastne sme?“ povedala a zohla sa k Viktorovi, aby mu pomohla vstať. No hneď, ako sa ich pohľady stretli, obaja takmer podľahli pokušeniu pobozkať toho druhého.

,,Vyzerá to ako pivnica alebo… alebo nejaký podzemný vstup,“ odpovedala jej Lesia, čím prerušila intímnu atmosféru.

Viktor len neochotne odtrhol zrak od Gabriely, ktorá navyše vyzývavo pootvorila ústa v očakávaní, a pokúšal sa vstať. Je predsa chlap, to on by sa mal o ne postarať a ochrániť ich. To on by mal byť Herkules, mýtická postava, hrdina a ochranca. No namiesto toho sa cítil ako princezná Sofia. Keď sa mu konečne podarilo nadobudnúť rovnováhu a Gabriela od neho odstúpila, rozhliadli sa okolo seba.

Stáli uprostred malej miestnosti alebo azda len chodby, ktorej dominantou bolo obrovské kamenné schodisko, siahajúce až vysoko hore, kam nedovideli. Preto urobili zopár krokov dopredu a zbadali, že končí až niekde vysoko na poschodí. Steny boli rovnako kamenné, so železnými obručami na fakle a výklenkami, ktoré symbolizovali falošné okná. Vyzeralo to tak, že sa nachádzajú v nejakej historickej budove. Gabriela bojovala s pocitom, že jej je všetko akési povedomé. Podozrievavo prižmúrila oči a položila nohu na prvý schod.

,,Je to dobrý nápad?“ spýtal sa Viktor, ktorý mal evidentne strach, no skôr o ňu ako o seba.

,,Určite oveľa lepší ako zostať tu dole s démonom za dverami,“ odpovedala mu Lesia dosť nasrdene. Evidentne už bola tiež vyčerpaná a iritovala ju každá nezmyselná poznámka.

,,Chce to svetlo,“ povedala Gabriela, ktorá si ich vôbec nevšímala a s rukou, na ktorej mala ruženec, siahla dozadu do batohu po baterku, no prišla na to, že ju nemá.

Dala ju predtým Lesii, potom prestala fungovať a teraz je už nenávratne preč.  Iba si vzdychla a začala po schodoch vystupovať aj bez svetla. Nebola úplná tma, takže si nemohli ublížiť, no ona si skôr chcela posvietiť na detaily. Tak vybrala aspoň dýku. Pre istotu.

,,Načo ti to bude?“ spýtal sa jej Viktor, ktorý sa k nej dostal prekvapivo rýchlo. Zrejme mu už bolo lepšie.

,,Sme na neznámom mieste a nevieme, čo tu môžeme čakať. Treba byť pripravený,“ odpovedala mu úplne ľahostajne a obzrela sa za Lesiou. Aj takto bez svetla na oboch videla nielen vyčerpanie, ale aj špinu. Akoby mesiac kopali v bani. Svietili im len očné bielka a predpokladala, že ona vyzerá rovnako.

,,Štatisticky môžeš ublížiť skôr sebe, ako to použiť na sebaobranu.“

Nerád sa pozeral na čepeľ v jej rukách. Veď je to len ženská, pre Boha živého.

,,Tu štatistiky neplatia, drahý Kvintuss, pretože štatisticky sme už mali byť dávno mŕtvi… ale … stále sme tu,“ odpovedala mu sarkasticky a nemienila o tom ďalej debatovať. ,,Podľa tvojej knihy sme…“

,,Na knihu sa láskavo vykašlite! Toto je už celkom iný príbeh, nemyslíte?“

,,Áno,“ odpovedali mu obe ženy svorne a ďalej už schodiskom postupovali mlčky.

Ako vystupovali vyššie, začínal sa pred nimi otvárať priestor veľkej chodby s mohutným behúňom na podlahe. Po stenách boli povešané obrazy a gobelíny. Nevideli však, čo na obrazoch je, keďže všade vládla tma a ticho. Vzhľadom na hluk, ktorý pri svojom príchode narobili, predpokladali, že pobudili každú živú dušu, ktorá tu býva. Čo je to vlastne? Hrad? Zámok? napadlo im, keď ostali stáť na vrchu schodiska.

,,Bude to nejaká historická budova. Možno múzeum, hrad či…“ prehovorila prvá Lesia a prstami prešla po stene. Akoby čakala ďalšiu víziu, no nič sa nestalo a ona len smutne zvesila ruku. Musí sa zmieriť s tým, že to nefunguje ako navigácia v aute.

Prešli dlhou chodbou až na koniec a zabočili za roh. Aj kvôli Viktorovi postupovali pomaličky a v neustálom strehu sa obzerali okolo seba. Akoby čakali útok spoza každého rohu.

,,Je to tu celkom desivé,“ zašepkala Lesia.

,,Áno, je,“ súhlasila Gabriela a nazrela za ďalší roh.

,,Alebo skôr desivo pokojné oproti tomu, čo máme za sebou,“ podotkol Viktor a sípavo sa nadýchol, keď mu opäť zatrešťalo v hlave.

,,Je mi to tu akési povedomé,“ zahundrala si Gabriela len tak pre seba, no v tom tichu to aj tak všetci počuli.

Vystupovali hore ďalším schodiskom a nakoniec vošli do veľkolepej miestnosti, ktorá možno slúžila ako vstupná hala. Ťažko to teraz vedeli odhadnúť. Veľkolepý gotický priestor pôsobil majestátne a obrovské kamenné stĺporadie s klenbami dopĺňal malý balkón so zábradlím. Vytváral akési medziposchodie, za ktorým boli ďalšie dve schodiská, rozdelené každé do inej strany.

V pozadí sa vynímali okná s farebnými vitrážami s biblickými výjavmi, lemované freskami. Na prízemí, keďže začínali chápať, že sa zase dostali na úroveň zeme, bolo množstvo dverí, všade krásne vyrezávané komody a stoličky potiahnuté jeleňou kožou. Sem-tam sa našli police s knihami a malými soškami. Drevené lavice a…

,,Už viem, kde to sme!“ zvolala odrazu Gabriela užasnuto a odložila dýku späť do ruksaka. ,,Nemusíme sa ničoho báť, tu sme v bezpečí.“

,,Ale ako to vieš?“ postavil sa Viktor vedľa nej a rukou si podopieral ľavý bok. Naozaj vyzeral lepšie ako prednedávnom.

,,Viem to, lebo som tu už bola. Sme v kláštore Svätého Kríža,“ objasnila mu a usmievala sa od ucha k uchu.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.