Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Naša trojica sa spolu vybrala do podzemia pod domom. Tam ich však čaká samotné peklo. Objavia v sebe silu vzdorovať mu? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola
9. kapitola
10. kapitola
11. kapitola
12. kapitola – začiatok a pokračovanie
13. kapitola
14. kapitola
15. kapitola
16. kapitola
17. kapitola
18. kapitola
19. kapitola

20. kapitola

Lesia bola posledná, ktorej nohy dopadli na studenú dlažbu katakomby. A Viktor nemal na výber. Bol muž, preto zliezol ako prvý po lane pripevnenom o trám, podopierajúci strop Gabrielinej obývačky, a potom čakal, kým sa pripoja ženy. Zatiaľ postával v tmavomodrej tme, dýchal zatuchnutý vzduch a premietal si v mysli o astme a podobných následkoch, ktoré mu „výlet“ spôsobí. Nechtiac nohou do niečoho kopol a počul, ako to zaprašťalo. Museli to byť nejaké hlinené črepy alebo možno… kosti, prebehlo mu hlavou a po chrbte mu prešiel mráz. Keď si však posvietil malou baterkou, ktorú mu Gabriela dala ešte predtým, ako schádzal dolu, uvidel, že sú to naozaj len pozostatky akejsi nádoby. Nebola preňho natoľko zaujímavá, aby jej venoval viac času, a tak ju vypustil z hlavy. Bol rád, že nerozdrvil hrudný kôš kostre sedliaka pochovaného zaživa. Hmmm… žeby začiatok dobrej knihy?

Keď sa už dole ocitli všetci traja, Lesia s Gabrielou pri ňom zastali každá z inej strany. Zadívali sa do zívajúceho šera, čoraz viac sa farbiaceho do nepriepustnej tmy. Až skľučujúca antracitová hĺbka od istého bodu vyvolávala pocit tunela do nekonečna. Diera nad ich hlavami pôsobila, akoby sa prepadli do samotného pekla.

Ozvalo sa šťuknutie a zopár metrov pred nimi osvetlila tentoraz Gabrielina baterka. Bezútešný dojem sa však žltou žiarou ešte znásobil. So zovretými hrdlami si obzerali surové kamenné steny. Chodba sa klenula do arkády. Keď na múry Gabriela posvietila, všimla si pravidelnú postupnosť oblúkov. Medzi nimi boli nehlboké výklenky.

„Vo výklenkoch bývali fakle,“ objasnila. Jej hlas sa chodbou slabo niesol. „Ak mám pravdu povedať, nie je až také neobvyklé mať pod domom podzemnú chodbu. Spleť katakomb bola vybudovaná pod viacerými mestami. Niektoré boli iba skrytými miestnosťami bohatých domov, iné predstavovali únikové cesty z hradov.“

„Hneď som pokojnejší,“ utrúsil Viktor. „Dobre teda, keď ide o takú bežnú vec, vyrazíme?“

Pohli sa a pomaly vykročili do chodby. Široká bola tak akurát pre nich troch. Z opadávajúcich stien posiatych prasklinami sálal chlad a vlhkosť. A v niektorých výklenkoch boli zasadené, presne ako Gabriela upozornila, kovové obruče, do ktorých sa kedysi vkladali fakle.

Kráčali mlčky a sprvu sa ostražito obzerali. Zvykali si na dusivý pocit uväznenia, závrate, akoby na nich steny padali. Čím dlhšie sa však chodba naťahovala a čím monotónnejšia bola, tým bol ich krok istejší. Po viac než štvrťhodine neustáleho kráčania vpred a šúchavého zvuku podrážok sa im už dýchalo ľahšie. Ťažoba na hrudi sa postupne uvoľňovala. Aj keď si boli viac než istí, že kdesi dole sa skrýva číre zlo, inštinkty im zatiaľ nenapovedali, že by bolo blízko.

Všetko sa však zmenilo, keď dosiahli prvé podzemné rázcestie. Chodba sa rozdvojila náhle a nečakane. Dva nekonečné tunely sa objavili po zhruba tridsiatich minútach mlčanlivého postupu.

Prekvapene zastali.

„No… a čo teraz?“ hlesla Gabriela.

Lúč jej baterky striedavo preskakoval z jednej strany na druhú. Odrazu sa v tme čosi zalesklo.

„Čo to tam je?“ nemužne zapišťal Viktor.

Svetlo sa rýchlo vrátilo, kam ukazoval. Z podlahy sa na nich upreli ohyzdne prázdne oči umrlca.

„Ale Viktor, veď to je iba lebka,“ mávla rukou.

„A-ako-ako, prosím?!“ zakoktal sa, oči zhrozene uprené pred seba.

„Nikdy by mi nenapadlo, že je tu jedna neobjavená kostnica,“ zamyslela sa.

Keď baterkou pohla vyššie, ožiarila výklenok s úhľadne vyrovnanými ľudskými lebkami, ktoré ho zapĺňali až po klenutý strop. V radoch ostatkov sa skrývala až morbídne krásna symetria. Hladké aj popraskané čelá sa leskli popolavou šeďou.

A v tej chvíli Lesia mátožne vystúpila popred nich…

***

Pokračovanie na ďalšej strane.