Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabrielu opäť ovládne vášeň, akej sú schopné len Mavky. Dokáže jej však tentoraz Viktor odolať? Alebo podľahne jej zvodom a konečne dá priechod svojim emóciám? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola
9. kapitola
10. kapitola
11. kapitola
12. kapitola – začiatok a pokračovanie
13. kapitola
14. kapitola
15. kapitola
16. kapitola
17. kapitola
18. kapitola
19. kapitola
20. kapitola
21. kapitola – začiatok a pokračovanie
22. kapitola
23. kapitola
24. kapitola

25. kapitola

… hmmm….

Viktor zo seba dostal hlboko spokojné zamručanie. Sčasti ho vydal nahlas, sčasti sa mu iba ozývalo v hlave, čo ho trochu miatlo. Je to sen alebo skutočnosť? Pretože pocity, ktoré sa ho zmocňovali a postupne naberali na intenzite, boli až príliš príjemné, ale realisticky príjemné, na to, aby boli iba obyčajným snom.

„Hmmm…“ vydýchol znova, tentoraz už celkom nahlas.

Lenže potom mu došlo, že okrem slastných pocitov vníma aj tie menej slastné. Napríklad ostrú bolesť v pomliaždených rebrách, keďže sa mu o ne ktosi opiera. A to už vôbec nevyznievalo snovo.

Viac mu nebolo treba. Prudko otvoril oči. Spánok sa z neho odplavil ako papierová loďka po rozbúrenom prúde. Len v tejto sekunde sa prebral z hlbokého, liekmi proti bolesti podporeného spánku, a už je aj celkom čulý!

Popravde, okamžite vedel, ktorá bije. Už mal priveľa skúsenosti s jej rozdvojenou osobnosťou. A tú ľadovú žiaru už poznal viac, než mu bolo milé.

Jeho prikrývka ležala na zemi a na bokoch mu obkročmo sedela Gabriela.

Viktor na ňu vytreštil oči. Bola nádherná, to jej nedokázal uprieť. Nielenže pôsobila ako ozajstné stelesnenie víly, ale spodný lem nočnej košele sa jej vyhrnul k stehnám, a Viktor jej na ne položil trasúce sa ruky, akoby sa chcel presvedčiť, že sa mu to nesníva. Vrchné gombíky na nočnej košeli mala rozopnuté a jedna strana sa jej zosunula dole, pričom jej odhalila nahé rameno a časť poprsia. Nasucho preglgol a na okamih privrel oči. Potom ich opäť otvoril, srdce mu divo bilo a on z nej nemohol spustiť zrak. Vlasy jej ako hodvábny závoj padali cez ramená a dlane, tlačiace mu na jeho boľavé rebrá, mu lačne putovali pod tričkom, akoby pre ňu nič úžasnejšie, ako dotýkať sa jeho pokožky, neexistovalo.

„Gabriela!“ vyrazil zo seba napokon so všetkým svojím zvyšným sebazaprením, ktoré v sebe našiel, a zovrel jej zápästia.

Keďže jej cez blažene privreté viečka prebleskovalo bledomodré svetlo, bolo mu jasné, že nie je sama sebou. A to ho trochu zabolelo, pretože v kútiku duše v ňom začala tlieť nádej, že možno… ona sama… Snažil sa jej ruky vytiahnuť spod trička, ale nešlo to ľahko. Gabriela ho ešte k tomu značne rozptýlila, keď sa k nemu zohla. Očakával bozk, dokonca v ňom čosi kričalo, že po ňom túži… ale namiesto neho mu najprv žiadostivo, no jemne, hryzla spodnú peru. Viktorom prešli zimomriavky, ktoré sa však preliali do horúceho brnenia v celom tele. Pretože hneď potom ho skutočne pobozkala. Na malý, maličký okamih si dovolil bozk opätovať a chuť jej pier ho v spomienkach opäť preniesla na miesto, kde sa pobozkali prvýkrát. Už jasne cítil svoje vzrušenie, nešlo to schovať, hoc by sa ako veľmi snažil.

Uvedomil si, ako veľmi chce, aby bolo všetko skutočné. Lenže nebolo! Tento holý fakt ho znova zabolel kdesi podozrivo blízko pri srdci. Ona po ňom netúži naozaj. Správa sa iba ako bezduchá Mavka, neschopná odolať vábeniu muža. Chce len použiť jeho telo, zneužiť ho a potom… čo vlastne robia Mavky s mužmi, ktorých zneužijú? Topia ich v rybníkoch?

Zraňujúce úvahy mu pomohli spamätať sa. Chytil ju za plecia a silou ju od seba odtrhol. Bolo to veľmi ťažké, pretože vyzerala byť odhodlaná stoj čo stoj dosiahnuť svoj cieľ. Jej ruky nepoznali odmietnutie a boli čoraz odvážnejšie. A keď sa mu dostali až za lem boxeriek, prudko zalapal po dychu.

„Gabriela! Preber sa!“ vykríkol jej do tváre a stisk jeho rúk na jej pleciach zosilnel, až mal pocit, že jej čochvíľa ublíži a zostanú jej modriny. No veľmi sa sústredil na to, aby ju prebral z tranzu skôr, ako obaja urobia niečo, čo by neskôr ľutovali.

Modré svetlo dvakrát zmizlo a znova sa objavilo, keď veľmi rýchlo po sebe zažmurkala. Trochu sa jej zakrútila hlava a striasla sa, a to priamo jemu na rozkroku, až prudko nasal vzduch do pľúc, pretože jeho telo okamžite zareagovalo. Bol predsa len „slabý“ chlap. Keď však žmurkla tretíkrát, pôsobila ešte zmätenejšie. Žiara pohasla. V ďalšej chvíli sa neho hľadela vlastnými, prekvapene sa rozširujúcimi očami.

Obaja si uvedomili, že sú príliš blízko, pretože Viktor jej pustil ramená a ona unavene padla dopredu s rukami vystretými popri jeho hlave. Nespúšťala z neho zrak. Ich nosy sa aj teraz takmer dotýkali. A vôkol nich akoby sa prepletali neviditeľné motúziky a ťahali ich k sebe čoraz bližšie. Vábili ich a volali, obaja nasucho preglgli. Gabriela sa prudko napriamila. Viktor však neustrážil tlmený povzdych, pričom ruky mu automaticky vyleteli k jej bokom, aby ju znehybnil. Nechcel ju pustiť, no zároveň jej nechcel brániť odísť. Tak veľmi túžil po tom, aby to bolo skutočné. Gabriele nedochádzalo, aké blažené muky mu spôsobuje, keď sa mu neustále vrtí na panve a už vôbec si neuvedomovala, ako hriešne práve v tejto chvíli vyzerá. A jej pery, tie pery, vláčne a ružové od vášnivého bozkávania, priťahovali Viktorov pohľad ako magnet. Túžil ich opäť pobozkať.

„Kde… kde to som?“ zmätene sa rozhliadala po izbe.

Potom venovala jeden zarazený pohľad jeho rukám, ktoré ju držali za boky a nakoniec mu opäť pozrela do očí. Videla v nich túžbu a hlad a ešte čosi…

Pokračovanie na ďalšej strane.