Tu už končí každý sranda a ide o život. Napätie v podzemí by sa dalo doslova krájať. Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.
,,Veď ty si moja sila a moje útočište,
pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať.“
Žalm 31:4
Pri behu spletitými chodbami katakomb, ktoré navyše aj stúpali popri stene zakrytej ochodze, sa potkýnali nielen o spomenuté schody, ale aj jeden o druhého, no zároveň si však pomáhali vstať. Vedeli, že sa musia čo najskôr dostať do bezpečia. Ale kde sú naozaj v bezpečí, to ani jeden z nich netušil.
Mŕtvi neboli jediní, ktorých Viktor privolal, a teraz sa to všetko blížilo k nim. Uvedomoval si, čo im hrozí. Mal toho démona v hlave, chcel ho prinútiť zabíjať, tak čo mu zabráni v tom urobiť to osobne a nie skrze tretiu osobu?
Gabriela sa potkla o jedného z kostlivcov, ktorý sa nečakane objavil mátožne natiahnutý cez schody, a padla na sutiny zo stien. Skríkla od bolesti a myslela si, že si dolámala hádam všetky kosti v nohách a rozdriapala obe ruky, no snažila sa bolesť, ktorá jej prenikala celým telom, ignorovať, a vnímala iba strach. Strach z toho, čo ich prenasleduje.
,,Rýchlo! Vstávaj!“ zakričal na ňu Viktor a vrátil sa, aby jej pomohol vstať.
Opäť sa v ňom prebudili ochranárske pudy a hlavne city k nej, ktoré už ani sám pred sebou nevedel ďalej ukrývať. Schytil ju za ruku a keď už stála pevne na nohách, tak ju ťahal za sebou chodbou, ktorá znenazdajky ústila z jedného z poschodí a keď už od ničoho iného, zachránila ich od úmorného stúpania. Dobehli Lesiu, ktorá už bola ďaleko pred nimi. Musia sa držať pohromade, nesmú sa rozdeliť, pretože to vyzerá tak, že iba Lesia pozná cestu von z katakomb.
Gabrielu ťažil batoh, čo mala na sebe, a predpokladala, že práve on napomohol intenzite jej pádu, no cítila, ako ju zviera Viktorova ruka a ak sa neprispôsobí jeho tempu, tak jej ju určite odtrhne. Chodbou sa niesol dupot ich nôh, dychčanie ich zlyhávajúcich pľúc a vrčanie démona. Otriasal stenami chodieb a na nich padalo čosi podobné omietke, ako aj ostré sutiny. Vyhýbali sa im len tak tak a v jednom okamihu sa zdalo, že na nich padne celý strop.
,,Tak kam…?“ zvolala Gabriela a rozkašľala sa, lebo sa jej podarilo vdýchnuť prach. Pocítila, ako ju Viktor pevnejšie chytil, keď podvedome spomalila.
,,Stále rovno,“ odpovedala im Lesia, ktorá sa z ničoho nič objavila priamo pred nimi, až do seba takmer narazili.
Rýchlo sa však spamätali a pokračovali ďalej. Bola si istá, že idú správnym smerom, aj keď prebehli okolo ďalšej spleti chodieb… ak nie, tak zomrú a stanú sa ďalšími z tých strašiacich kostlivcov. Nad slnko jasne sa totiž ukazovalo, že sa dostali do hotového labyrintu.
Pľúca ich všetkých nesmierne štípali. Telá, nezvyknuté na divoký beh, a Viktorovo na žiaden, a to doslova, sa bránili tejto situácii, ako sa len dalo.
Vtom niečo surovo schmatlo Viktora, odtrhlo ho to od Gabriely a hodilo ho do jednej z chodieb. Ostala po ňom iba ozvena výkriku.
Pokračovanie na str. 2.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár